… Zina za posledné roky zmenila niekoľko ústavov, kde ju nevedeli doceniť, ako si zaslúži. Potom pracovala na hlavnej správe a prežila nevydarený románik s riaditeľom jedného sibírskeho závodu, čo pricestoval na služobnú cestu. Lichotila mu pozornosť peknej Moskovčanky. Ani Zina však nemohla ovplyvniť základnú skutočnosť, že v podstate to bol rodinne založený, spoločensky aktívny a predovšetkým solídny človek. Keď sa presvedčila, že s ňou nemá dostatočne vážne úmysly, roztrpčená odišla z hlavnej správy a našla si miesto vo vydavateľstve. Tam ju zas práca ničila, veď predpokladala, že je stvorená na nenáhlivý život, na stretnutia s priateľkami, prechádzky po obchodoch, cesty do Karlových Varov a boj s chorobami, čo čoraz citeľnejšie zachvacovali jej pekné telo. Celkom nepracovať však nemohla, čo malo niekoľko rôznych vysvetlení. Vysvetlenie pre Borisa: nevie ju plne zabezpečiť a ona musí pracovať, aby nehladovali. Keby si bola sformulovala vysvetlenie pre seba samu, znelo by asi takto: „Doma som sama a na smrť sa nudím. Tie tri dni v týždni, čo si musím odsedieť vo vydavateľstve, to je môj živý svet, svet rozhovorov, stretnutí s autormi, šepotov v kuloároch, a tie tri dni majú pokračovanie aj po polnoci v zložitých telefonických rozhovoroch.“ Bolo ešte aj tretie vysvetlenie, a to pre známych mužov, čo boli mimo vydavateľstva. V ňom bola na prvom mieste nenahraditeľnosť:
— Nie, dnes sa nemôžeme stretnúť. Je koniec kvartálu, a ja mám ešte nedorobených tristo strán výplodov jedného akademika…
Zina si odstrihla vrkoč, ktorý tak obdivoval riaditeľ zo Sibíri, jej tvár stratila geometrickú súmernosť a trošku stučnela, hoci ešte vždy bola príťažlivá.
Keď sa Boris vrátil s hotovou kávou, Proskurinová mu podala popolník plný ohorkov, aby ho vysypal, a jej nový muž mu podal za náprstok whišky a obrátil sa naňho s otázkou, v ktorej sa miešala mužská solidárnosť so skrytou iróniou:
— Na čom teraz pracujete, Boria?
— Ja? — Kotkin bol prekvapený. Akosi sa ustálilo, že doma jeho práca už dávno prestala byť predmetom pozornosti, tým skôr pred hosťami. „Talentovaný človek,“ povedala raz v zlosti Zina, „je ako blesk. Odvšadiaľ je ho vidieť. Všetkých zaujíma, ako mu to ide.“ Boris sa na blesk nepodobal.
— Veď vy ste, — usmial sa nový Proskurinovej muž, ktorý bol novinárom, zahraničným spravodajcom, — ak sa nemýlim, inžinier. Napíšem o vás. Chcete?
— Je biofyzik, — povedala Proskurinová. — A zbiera známky so zvieratami.
— Čisté alebo opečiatkované? — zaujímal sa nový muž.
— Opečiatkované, — povedal Boris a nalieval kávu. — Hneď prinesiem tortu.
— Prines aj cukor, biofyzik! — zvolala Zina.
— Zabudol som kúpiť.
— No prosím, na teba sa v ničom nedá spoľahnúť.
Keď ráno Zina odchádzala, povedala, že kúpi cukor a čaj.
Bola však na skromnom obede v Dome novinárov s Rimmou, majiteľkou obrovskej tašky s nápisom Adidas, v ktorej prinášala do redakcie rozprávkové podpultové a drahé veci. Tentoraz sa Zine podarilo schmatnúť Rimmu pri vydavateľstve a ukoristiť ju pre seba na dve hodiny. Boris ešte netušil, do akej finančnej tiesne sa rodina dostala vďaka Zininej dôvtipnosti.
Na cukor, pravdaže, zabudla.
Kotkin v kuchyni krájal tortu a bol rád, že sa ho Proskurinovej muž tak skoro spýtal na prácu. Azda bude mať príležitosť porozprávať o Oku a v Zininých očiach i v očiach hostí nebude vyzerať ako chvastúň.
Vybral z aktovky Oko a opatrne rozmotal zvody. Prísavky s prenášačmi sa dali ľahko pripevniť na sluchy. Oko sa dalo pripevniť na čelo, bola na to špeciálna obruč, a dalo sa držať v ruke. Boris stlačil spínač. Z izby sa ozýval smiech — Proskurinovej muž zase rozprával voľačo veselé. Boris už neraz prežíval tento zvláštny pocit pri pokusoch s Okom. Videl kuchynský plafón, poličky s riadom, hore trochu začadené steny. Zároveň videl aj všetko pred sebou: svoju natiahnutú ruku, v nej Oko, obrátené zrenicou nahor, kuchynský stôl s nakrájanou tortou, sporák. Pohol rukou nabok, pohľadom Oka skĺzol po stene a zároveň nespustil zo zorného poľa vlastnú dlaň. Zavrel oči. Mozog, ktorý vyslal očiam signál, aby sa zavreli, očakával, že nastane tma. Namiesto toho Boris ďalej videl Okom, a keď zdvihol ruku k tvári, videl vlastné zatvorené oči.
— Kde trčíš! — zakričala Zina z izby. — Káva vychladne. Čo to toľko krájaš?!
Boris si rýchlo zložil prísavky z čela a strčil Oko do aktovky.
— Už idem, — povedal.
Čakal, že Proskurinovej muž zopakuje otázku o jeho práci, ale rozhovor už pokračoval iným smerom. Štyri roky sa trápili s tým Okom. Idea vychádzala z toho, že veľká väčšina slepých má neporušené zrakové centrá. To znamená, že ak sa pôsobí priamo na mozog primeranými impulzmi, možno obnoviť videnie aj bez orgánu oka. Preto rozdelili Oko na dve časti. Na snímač prijímajúci svetlo a translátor podávajúci informácie do mozgu. Kotkinovo laboratórium vypracovalo snímač. Verchovskij sa zaoberal odovzdávaním zobrazenia z prísaviek priamo na brázdu mozgovej kôry, do zrakového centra. Veľmi jednoduché. Iba to trvalo dva roky, kým človek, čo zapol prístroj, najprv uvidel nejasné svetlo, potom obrysy predmetov a nakoniec výrazný farebný obraz. Ďalšie dva roky potrebovali na to, aby skonštruovali prístroj, veľký asi ako televízor, v podobe ozajstného oka. Teraz teda Boris vzal Oko domov, hoci sa pracovný model nesmel vynášať z ústavu. Chcel ho ukázať Zine.
Boris nevydržal. Počkal, kým nenastala v rozhovore pauza, odkašlal si a povedal:
— Dnes sme dokončili jednu prácu.
Všetkých prekvapilo, že je tiež v miestnosti.
— Ale čo, — roztržité sa ozval Proskurinovej muž. — To je veľmi zaujímavé.
Boris už oľutoval, že s tým začal, zmĺkol a nik ho nepožiadal, aby pokračoval. Niekto zazvonil. Prišla Nasťa so svojím priateľom, pretože nemali kam ísť, a Boris znova musel postaviť na kávu. Hostia rozbili Zininu najobľúbenejšiu šálku, zúrila, no nedala to na sebe znať, ale Boris mal po nálade. Vedel, že vina za rozbitú šálku padne na jeho hlavu. Potom telefonoval Verchovskij, hoci Zina Borisa žiadala, aby nemal pracovné telefonáty, keď majú návštevu. Boris však nezložil, rozprával takých päť minút, pretože bola reč o konferencii, na ktorú mal ísť Verchovskij zajtra. Do Baku príde Poláček, Braun, aj Levi, a Boris vysvetľoval, že aj on by ta rád šiel, ale nemôže Zinu nechať samu, potrebuje diétnu stravu, a aj s peniazmi sú na tom zle. Verchovskij ho presviedčal, že sa nehodí, aby sám Kotkin nepredniesol referát, no Boris zavesil a pustil sa do umývania riadu. Proskurinová prišla do kuchyne, zapálila si a oprela sa o stenu.
— Stále sa zbytočne naháňaš? — opýtala sa.
— Nerozumiem, — povedal, — vždy sa usilujem, aby som sa nenaháňal.
— Myslela som to obrazne. Mal si ma poslúchnuť. Odísť od nej. Už by si bol doktorom vied a žil by si si podľa vlastných predstáv.
— Veď si Zinina priateľka, — Boris to povedal ticho, aby ho nebolo počuť v izbe.
— No a čo na tom? — Roztlačila cigaretu na umytej miske a zlostne zachmúrila čierne oči. — Počuj, veď ťa vycicala. Mal si talent, predpovedali ti veľkú budúcnosť. Škoda, že som si ťa vtedy nevzala ja.
— Ty?
— A prečo nie? Vždy sme sa smiali — Zinka, tupá sila, hlúposť, temnota, nechápali sme, ako preliezala z ročníka do ročníka, a keď postúpila, ako suverénne sa tvárila. Vtelená múdrosť. Niekedy si myslím, že keby si sa bol dostal do iných rúk, všetko mohlo byť inak…
Boris kládol šálky na podnos, nasypal keksy do zelenej misy. Uvažoval o tom, že v noci bude musieť prebehnúť anglický text Verchovského referátu, a o tom, čie ruky má Proskurinová na mysli. Vari len nie svoje?
— Takto budeš až do penzie behať po prednáškach, písať recenzie a dávať hodiny, aby si mohla kúpiť ďalšie čižmy?
— Myslíš si, že som obeť? — pokúsil sa o úsmev. — Mám sa výborne. Nevieš si predstaviť, akú vec sme urobili! Chceš, ukážem ti.
Odmietavo hodila rukou.
— Boris, — Zina stála vo dverách, hlas mala trocha chrapľavý a hľadela raz na Borisa, raz na Proskurinovú. — Umrieme od smädu. Nútiš ma vstať, aj keď vieš, že mi to škodí.