Čo teraz robiť? — pomyslel si Ivan. — Brať prášky? Nechať tak čítanie a písanie? Nezaťažovať si mozog novými myšlienkami? Nie, to nejde. To sa radšej obesím. A choré svedomie profesora Rževského, ktoré tak ľahkomyseľne odovzdal svojmu nezákonnému synovi, dychtí po pokoji. Možno sa to všetko skončí tak, že sa Ivan pomätie, a Rževskij neprežije krach. Nielen krach pokusu, ale aj osobný. Tu je všetko jasné ako facka. Aby nezničil Rževského, musí sám ostať pri živote. A aby zostal pri živote, musí sa zbaviť ťažiacej minulosti Rževského. Je to začarovaný kruh.

Ivan vystriehol Pašku Dubova pri vchode pre zamestnancov. Kráčal práve s nákupnou taškou — z balíka vytŕčali fľaše od minerálok.

Dubová vôbec neprekvapilo, keď uvidel Ivana.

— Prečo ste vtedy neprišli? — spýtal sa. — Hneď som si to zrátal. Vy ste syn Sergeja Rževského. Nemám pravdu? Zarážajúca podoba. Ešte aj v správaní.

Ivan mu neoponoval. Potom dlho sedeli na lavičke v Alexandrovskom parku, Dubov poslušne vyratúval expedície, ktorých sa zúčastnil. Hovoril aj o tom, prečo sa prednedávnom oženil so študentkou a ako to otriaslo jeho postavením v múzeu, lebo jeho predošlá žena, ba dokonca dve predošlé ženy tiež pracujú v múzeu. Zdá sa, že Dubovovou slabosťou bolo zaľubovať sa na expedíciách. Na smrť. Potom musel platiť alimenty, čo bol dosť veľký prepych z platu vedeckého pracovníka bez hodnosti, ktorý sa ani neprihlásil na habilitáciu.

— A ako sa má Sergej? — spytoval sa podchvíľou, no Ivan vždy šikovne zvrtol reč na expedície a Dubov poslušne pokračoval v rozprávaní.

— Nechcete ísť v lete s nami? — spýtal sa. — Nepôjdeme ďaleko, iba do Smolenskej oblasti. Rád by som šiel na Ďaleký východ, no Ľuseňka je v druhom stave, má námietky.

— Šiel by som, — odpovedal Ivan.

— A čo Serioža, Serioža by nešiel? Mohol by si vziať dovolenku.

— Nie, má robotu.

— A vy študujete? Ani som sa nespýtal.

— Som biológ, — povedal Ivan.

— Bol som presvedčený, že zo Sergeja bude raz archeológ. A to nie hocaký.

— Ja ho nahradím, — povedal Ivan.

— Hoci len na mesiac, počas dovolenky, — prisvedčil Dubov. — Budem sa tešiť. Veľmi som mal Seriožu rád. Škoda, že sa naše cesty rozišli. A nebude proti?

— Určite bude, — povedal Ivan.

— Má azda námietky proti tomu, aby ste sa rozptyľovali?

— Áno.

— Ale vás to baví…

— Našiel som otcovu zbierku. A mám pocit, že som to všetko nazbieral ja sám. K iným otcovým veciam som nič podobné necítil.

— Môj otec zasa chcel mať zo mňa právnika, — povedal Dubov. — No ja som sa zaťal. Povedal som mu, že otec nemôže urobiť zo syna svoje pokračovanie.

— Prečo? — zaujímal sa Ivan.

— Pretože otec nemôže vedieť, ktoré pokračovanie je to správne. V každom človeku drieme zároveň niekoľko rôznych ľudí. A do konca života nemožno s istotou povedať, ktorý zvíťazil. Som presvedčený, že zo Seriožu mohol byť veľmi dobrý archeológ. No je z neho veľmi dobrý biológ. Ja a vy nevieme, kedy a čo sa udialo v jeho živote, čo ho pohlo na križovatke života pustiť sa napravo, a nie naľavo. A možnože dodnes ľutuje, že ráno neodchádza na prašné nálezisko, neberie štetec a neoprašuje črepiny od hliny. Ktovie, čo sa skrýva pod touto vrstvou hliny. Možno obrovský Budha, akého odkryl Litvinskij. Možno dosiaľ neznáma vrstva Troje. Možno celá epocha v histórii ľudstva, ktorej odkrytie nás ohromne obohatí… Panebože! — Dubov sa pozrel na hodiny a znervóznel. — Ľuseňka mi doslova odtrhne hlavu. Zajtra má seminár, a ja som ešte nenavaril obed. Zapíšte si moje telefónne číslo.

Ivan už od rána nemal chuť do jedla. Rovno z kanvice sa napil studenej včerajšej kávy, s odporom sa zadíval na kôpku nových časopisov. Vtom ho zavolal Rževskij.

Ivan si všimol, že za posledné týždne Rževskij očividne schudol.

— Pozri, — povedal, podávajúc mu ponad stôl kôpku lekárskych správ. — To by pacient ani nemal vidieť. No ty sa aktívne usiluješ o sebazáhubu.

V správach nebolo nič nové. Pravda, je tu určitý regres. Vyzerá to, akoby bol starec, ktorému haprujú niektoré systémy.

— Fyziologicky ťa doháňam, — povedal Ivan ľahostajne.

— Zvoláme konzílium. Podľa všetkého ťa preložíme na kliniku.

— Tam už určite zgegnem, — povedal Ivan.

— No sám si nechceš pomôcť.

— Na klinike môžu liečiť iba to, čo sami poznajú. Ale ja som iba na pohľad taký ako ostatní.

— Si presne z toho, z čoho aj iní ľudia.

— Neverím. V každom človeku je zaprogramovaná istá dĺžka života. Aj keď iba približne. Možnože sa tento program zafixúva už v zárodku v matkinom tele. Ani ty nevieš, ako tento systém funguje. Po celé tie roky si sa hnal za praktickými výsledkami. Nenamáhal si sa zamyslieť nad filozofickou stránkou veci.

— Nad filozofickou? — podráždene sa spýtal Rževskij. — Azda nad mystickou?

Do pracovne nazrela Gruninová, doniesla na podpis výdavky na stravu pre nové opice. Rževskij ich podpísal, ani si to neprečítal.

— O čom sme to hovorili? — spýtal sa, keď Gruninová odišla.

— O tom, že sa ty, otec, bojíš krachu experimentu viac ako mojej záhuby. Neboj sa, aj keby bol konečný výsledok akýkoľvek, experiment to bol veľkolepý. Všetko si robil presne.

— Hlupák! Si predsa môj syn!

— Kedy si na to prišiel?

— Pamätáš sa, keď si niektorý deň prišiel ku mne a hrabal sa na pôjde v starých črepinách? Veľmi som chcel, aby si zostal.

— Opäť som sa stretol s Dubovom. Sľúbil mi, že ma vezme so sebou na expedíciu. Aj teba volá. Ešte i dnes je presvedčený, že by bol býval z teba vynikajúci archeológ.

— Možno. Ale je to nuda.

— Podľa mňa nie.

— V tvojom veku mi niekedy bolo ľúto, že vysedávam v laboratóriu. Archeológia je naša spoločná detská záľuba.

— A čo keď je to pre mňa teraz dôležité?

— Nerozptyľuj sa. Máme dôležitejšie problémy.

Ivan pokrčil plecami. Ak si človek naozaj po celý život musí voliť cesty, tak otec veľmi ďaleko zašiel po tej svojej a už nemôže pochopiť, že jeden smer na križovatke života, ktorý si vybral on, nemusí Ivan dôjsť do konca.

— Si autoritatívnejší než ja, — povedal Ivan. — Máš pred sebou sériu úloh. Je to tvoj život. Vyriešiš jednu, potom riešiš druhú, a psychika pokusných králikov ťa netrápi.

— Zo samej pýchy sám seba zničíš.

— Nehovorím teraz o sebe, otec.

Ivan vstal, pristúpil k oknu. Sneh sa držal len pod stromami a v tieni za domom. Nad bielymi strechami domov na obzore plávali vysoké páperisté obláčiky. V zime také nebývajú. Tak za rána ľahnúť si v stepi do trávy a hľadieť na nebo. So záujmom pozorovať, ako sa prelievajú, menia tvar, a v duchu hádať ich novú podobu, hrať sa na nebeského sochára…

— A o kom teda hovoríš? — počul nástojčivú otcovu otázku. — O kom? Počuješ ma?

— O tvojom dávnom experimente. S Lizou. Vtedy, pred tridsiatimi rokmi ti Viktor povedal, že si musíš vybrať medzi Lizou a vedou. Ale veď ty si si vôbec nemusel vyberať. Jednoducho to bolo pre teba pohodlnejšie.

— Čo s tým má Viktor?

— Lebo ťa postrašil v pravý čas.

— Nepamätám sa.

— Mohol by som napísať štúdiu o vlastnostiach ľudskej pamäti. Ako pohotovo vyhadzuje to, čo narúša pokoj a pohodlie jej majiteľa. Mohol si ju predsa nájsť a priviesť späť.

— Ako ju nájsť, keď ani adresu… — Zrazu sa Rževskij odmlčal. A Ivan vedel, prečo. Rževskij odpovedal akoby cudziemu človeku, no uvedomil si, že hovorí sám so sebou. Obláčik za oknom konečne prestal pripomínať Aleviča, vtiahol do seba jeho nos. Prihnal sa vietor a konáre stromov sa svorne naklonili na jednu stranu, hojdajúc vranie hniezda v korunách.

— Nie je to celkom tak, — povedal Rževskij. — Pravdaže, spočiatku som sa bál jej návratu. No a potom som vedel žiť aj bez nej. Keby som ju bol chcel nájsť, bol by som ju našiel vo Vologde. Ale na žiaden rozhovor s Viktorom sa nepamätám.