Dag sa pohodlnejšie usadil v ošúchanom kresle, rozložil si zoznam na stole, čítal ho nahlas, pričom nechtom zatrhával riadky. Trochu prižmuroval oči — zrak sa mu už kazil, hoci sám si to ešte neuvedomil, či skôr si to nechcel pripustiť.

— Náhradnú rádiostanicu si vzal?

— Vzal, — odpovedal Pavlyš.

— A druhý tent?

— Najprv to dočítaj. Sato, nemáš čierne nite?

— Nie, minuli sa.

— Vezmi aj tretí tent, — povedal Dag.

— Netreba.

— Zober aj druhý generátor.

— Je tu, bod 23.

— Správne. Koľko balónov berieš?

— Dosť.

— A kondenzované mlieko? Zubnú kefku?

— Čo ma vystrájaš na turistickú výpravu?

— Zober si sušené ovocie. My sa bez neho zaobídeme.

— Prídem za vami, ak naň dostanem chuť.

— Len tak ľahko sa k nám nedostaneš.

— To len tak, zo žartu, — povedal Pavlyš. — Vôbec sa nechystám prísť za vami.

— Zobral si si niečo na čítanie?

Pavlyš neodvetil. Všetko už prečítal.

— Chceš si vziať moju učebnicu pre samoukov?

Pavlyš neprijal takú obeť. Dag sa už tretí týždeň učil španielčinu novou metódou. Učebnica mala aj zvukovú prílohu a Dag sa učil spievať španielske romance.

— Ako chceš, — povedal Dag.

Hľadel na obrazovku. Roboty sa plazili po lane ako vošky po steble.

— Dnes sa presťahuješ? — opýtal sa Dag.

Dag sa ponáhľal domov. Stratili už dva dni tým, že pripravovali svoju „korisť“ na prepravu, a ďalšie dva týždne pri brzdení a manévrovaní.

Sato vystúpil na mostík a vyhlásil, že čln je pripravený a naložený.

— Podľa zoznamu? — spýtal sa Dag.

— Podľa zoznamu. Pavlyš mi dal kópiu.

— V poriadku, — povedal Dag. — Prilož tretí tent.

— Už je tam.

— Byť na tvojom mieste, — povedal Dag, — presťahoval by som sa už teraz, kým nie sme celkom pripravení.

— Dobre, — súhlasil Pavlyš.

Dag mal pravdu. Lepšie je prejsť hneď teraz, a keď niečo bude chýbať, zaskočí si pre to na loď. Čaká ho niekoľko týždňov na mŕtvej lodi, ktorá sa nedá ovládať a ktorú jej majitelia opustili nevedno kedy i nevedno prečo. Keby ju neboli stretli, mohla letieť bez cieľa, ako Bludný Holanďan, odsúdený prepadať sa milióny rokov do čiernej prázdnoty vesmíru.

Úsek Galaxie, cez ktorý sa vracali, bol ako vymretý, ležal mimo frekventovaných ciest. Sem zriedkakedy zavítali lode. Bol to mimoriadny, priam neuveriteľný objav. Neovládateľná opustená loď, no nie poškodená.

Dohonili ju, so všetkou obozretnosťou vnikli na palubu a presvedčili sa, že jej majitelia už veľmi dávno prestúpili do záchranného člna a odleteli neznámym smerom.

Dag vyrátal, že keby vzali „korisť“ do vleku, po okrajové zákadne by s pohonnými hmotami vystačili. No v tom prípade musia vyhodiť cez palubu náklad a takmer všetko, kvôli čomu už dvadsať mesiacov nevideli ani jednu ľudskú bytosť /okrem seba/.

Jeden z nich má teraz prejsť na palubu vraku, udržiavať spojenie a dbať, aby sa správal, ako sa patrí.

— Idem, — povedal Pavlyš. — Namontujem ten tent. Vyskúšam spojenie.

— Buď opatrný, — povedal Dag, ktorý sa zrazu rozcitlivel.

— No najmä ma nestraťte, — odvetil Pavlyš.

Pavlyš na chvíľku nazrel do svojej kabíny, aby sa presvedčil, či niečo nezabudol, a aby sa rozlúčil so svojím malým príbytkom, v ktorom strávil veľa mesiacov. A zrazu sa ho zmocnil pocit viny, sentimentálny pocit viny pred prázdnymi stenami, ktoré poznal do poslednej skrutky.

Sato šikovne pristavil čln k nakladaciemu otvoru mŕtvej lode. Podľa všetkého tu kedysi stál záchranný čln. Teraz tam nebol. Len akýsi mechanizmus sa týčil kúsok vedľa.

Pavlyš, postrkujúc pred sebou balík tentov a balónov, prešiel po širokej chodbe ku kabíne vedľa riadiaceho pultu. Rozhodol sa, že sa zloží tu. Na to, aby si loď dôkladne prezreli predtým, nebolo dosť času. Teraz to čakalo na Pavlyša. Bola to veľká loď. A sľubovala napínavé dobrodružstvo. Sato mu pomohol rozvinúť tent. Prenosnú kameru postavili hneď pri dverách a vyskúšali, či sa tent rýchlo napĺňa vzduchom. Všetko fungovalo. Teraz mal Pavlyš príbytok, v ktorom sa mohol pohybovať bez skafandra. Skafander bude používať iba pri „výletoch“. Kým si Pavlyš ukladal v kabíne veci, Sato namontoval osvetlenie a vyskúšal rádiostanicu. Potom sa rozlúčili.

Šesť hodín naberali rýchlosť. Dag tŕpol, aby vlečné lano bolo dosť pevné. Keď skončili rozbiehame, Pavlyš sa postavil za riadiaci pult a sledoval, ako popri ňom leteli strieborné valčeky — náklad vyhodený cez palubu, ako postupne zaostávali, ani vyprevádzajúci na nástupišti. Preťaženie sa dalo vydržať, nuž sa začal venovať svojej práci. Riadiaci pult mu poskytol málo informácií. Na tento pult bol nezvyčajný pohľad. Vlastne na celú kabínu. Akiste tu vystrájal dáky uličník. Nie uličník, skôr neplnoletý rádioamatér, ktorému dali k dispozícii drahú a zložitú aparatúru, aby ju zdemoloval. A on ju aj dôkladne zničil: tranzistory použil ako klince, z dosák s plošnými spojmi si urobil podstavec, platinovou fóliou si namiesto tapiet oblepil povalu. Podľa všetkého, Dag to zistil hneď, len čo sem vstúpil, bolo riadenie lode pôvodne plnoautomatické. No potom ktosi bez akýchkoľvek zábran strhol kryty a obloženie, bezdôvodne porobil krátke spojenia — jednoducho urobil všetko, aby z chronometra urobil primitívny budík.

Zarážajúce bolo, že nikde nestála stolička ani kreslo alebo čosi, čo by slúžilo tomuto účelu. Možnože pôvodní majitelia ani stoličku nepoznali. Pavlyš vláčil za sebou kameru a nakrúcal všetko, čo sa len dalo. Pre každý prípad. Ak by sa náhodou čosi zomlelo, filmy zostanú. Slabé bzučanie prilbového lampáša iba zdôrazňovalo absolútne ticho navôkol. Bolo tak ticho, až sa Pavlyšovi zamarilo, že počuje šuchot krokov a akýsi šramot.

Začal sa cítiť akýsi nesvoj. Prichytil sa pri nezmyselnom posunku — položil dlaň na rukoväť blastera.

— Atavizmus, — povedal.

Vysvitlo, že to povedal celkom nahlas, lebo v rádiotelefóne sa ozval Dagov hlas.

— Čo to hovoríš?

— Zvykol som si, že sme vždy boli spolu, — povedal Pavlyš. — Je mi akosi čudne.

— A ešte minulý týždeň si zúril.

— Ja?

— Už si zabudol? Pri večeri si mi povedal, že len čo sa dostaneš na Zem, pousiluješ sa, aby si sa už s nikým z nás v živote viac nestretol.

— Jedno nevylučuje druhé.

— Môžeme sa vystriedať. Hoci to nie je jednoduché.

— Netreba. Veď vieš.

Dag si vzdychol. A jeho povzdych, prekonajúc niekoľko kilometrov vzduchoprázdna, zaznel v slúchadlách prilby.

Pavlyš sa videl očami pozorovateľa: človiečik v ligotavom skafandri, chrobáčik v obrovskej banke naplnenej omrvinkami. A vydal sa na prvú púť po lodi.

Chodba vedľa jeho kabíny viedla do okrúhlej prázdnej miestnosti. Pavlyš sa odrazil od prielezu a dvoma skokmi ho prekonal. Za prielezom chodba pokračovala. Jej steny aj dlážky boli rovnakej modrej farby, takmer belavej, akoby vyblednutej od slnka. Svetlo prilbového lampáša sa rozlievalo doširoka a odrážalo sa od stien. Chodba pred ním sa zahýbala. Pavlyš ju zakreslil do plánu. Plán lode zatiaľ znázorňoval akúsi elipsu, v prednej časti ktorej bol vyznačený nakladací otvor a helling pre záchranný čln či raketu, ktorej tam už nebolo, riadiaci pult, chodba, spojovací pult s okrúhlou miestnosťou a ešte tri chodby, ktoré sa začínali pri pulte. Vedel, kde sú motory, ale zatiaľ ich do plánu nezakreslil. Mal dosť času, aby si všetko dôkladne prezrel.

Asi po sto krokoch chodba ústila do napoly odkrytého otvoru, pri ktorom ležalo čosi biele, ploché. Pavlyš sa k tej bielobe pomaly priblížil. Naklonil hlavu, aby si lepšie posvietil. Bola to obyčajná handra. Biela handra, krehká pod vplyvom vákua. Pavlyš k nej prisunul nohu, chcel ju prekročiť, no zrejme sa jej nevdojak dotkol a handra sa v okamihu rozsypala na prach.

— Škoda, — povedal.

— Čo sa stalo? — spýtal sa Dag.

— Staraj sa o seba, — povedal Pavlyš. — Lebo sa celkom odpojím.