Telefón na stole sa rozdrnčal. Bol to zelený, domáci telefón. Rževskij vzal slúchadlo.

— Prečo ste mi hneď nezavolali? Už idem.

Šmaril slúchadlo. Nahnevaný stisol pery.

— Ivan ušiel, — povedal. — Neustrážili ho.

— Kam ušiel?

— Bohvie. Bežala za ním Marija Stepanovna. Ako je to možné! Veď som mu to vysvetlil. A potom že ho nezamykať na kľúč!

Ivana našli vo viváriu. Stál pred klietkou, v ktorej bol Lev. Lev si pozorne obzeral hosťa, ani čoby ho už predtým bol videl. John, ktorého si nevšímali, behal hore-dole po klietke, vrčal a Marija Stepanovna celá bez seba stŕpla vo dverách.

— Ešte nemáš čo behať von, — povedal Rževskij od prahu.

— Vitaj, — povedal Ivan.

— Prečo si ma vopred neupozornil?

— Poznám v ústave všetky chodby a dvere, — povedal Ivan. — Tak dobre ako ty.

Ninočka stála krok za nimi, vrtela hlavou, pokúšala sa zistiť, čím sa od seba odlišujú. Ivan mal napríklad trochu vyšší a ostrejší hlas.

— Počkaj, — zvolal Rževskij, — nože daj sem ruku, odmeriam ti pulz, počuješ?!

Ivan mu podal ruku. Keď to videl Lev, tiež prepchal labu pomedzi mreže, chcel, aby aj jemu zmerali pulz.

— Prečo máš taký pulz? — spýtal sa Sergej Andrejevič.

— Máš pravdu, — povedal Ivan. — Vráťme sa. Krúti sa mi hlava. Urobili ma z nekvalitného materiálu. Čert vie, čo do mňa napchali!

— To, z čoho sme my všetci, — odvetil Sergej. — Podľa receptov živej prírody.

Na chodbe stretli niekoľkých kolegov. Málokto v ústave už videl Ivana. Zastavovali a obzerali sa. Ktosi zakričal, odchýliac dvere:

— Semionichin, poďže sem! Rýchlo!

Ninočka cítila, že Ivanovi je to hrozne nepríjemné. Pridal a vytrhol otcovi svoju ruku.

Prisnil sa mu dlhý sen. Bol v ňom malý, celkom malý. Šiel po čistinke, kde sa knísali kvety vysoké ako on sám, a medzi kvietím ho oslepovalo slnko. Vedľa neho kráčala matka, nevidel ju, videl iba ruku, ktorej sa pevne držal, lebo sa bál čmeliaka. Hneď priletí a zoberie ho. Vedel, že je to v Taruse a že má štyri roky, že je to jedna z jeho prvých spomienok, no zároveň to bol sen, pretože vlastná spomienka už vymizla z pamäti Sergeja Rževského, stala sa rodinnou tradíciou — ako sa Serioža bál čmeliaka. No bohvie prečo vo vedomí chýbal obraz čmeliaka, bola tam iba zvuková predstava Č-Č-Č-meliak! Neurčitosť pocitu hroziaceho nebezpečenstva nútila hľadať ho všade, dokonca sa mohlo vteliť i do matkiných rúk, preto sa chcel matke silou mocou vytrhnúť, no ona ho mocne držala. Pozrel sa na ňu a videl, že to nie je matka, ale Liza, ktorá plače, lebo vie — teraz priletí čmeliak a zoberie ho…

Prebudil sa a ostal ležať so zavretými očami. Pretvaroval sa. Vedel, že v jeho prítomnosti sa ľudia prestanú rozprávať o bežných veciach — akoby o nich nesmel vedieť. Vedel aj to, že jeho pretvárku rýchlo odhalia — prístroje ho prezradia.

No tentoraz zrejme nik nepozrel na prístroje, môžbyť ani nečakali, že sa zobudí. Hovorili šeptom. Marija Stepanovna a tá druhá sestrička, ktorú nepoznal.

— Oči má neživé, starecké, — šepkala Marija Stepanovna. — Viete, koľko som mala pacientov? Milión, a veru také oči som jakživ nevidela.

— Odkiaľ všetko vie? Je to pravda, že je to kópia?

— To ti veru nepoviem, — odvetila Marija Stepanovna. — Keď ma sem preložili, bol už hotový.

— Možno sa s ním aj zhovárať? Rozumie?

— Ale áno, ibaže občas tára. Spočiatku sa pokladal za riaditeľa.

Ivan obozretne pootvoril oči — v miestnosti svietila iba stolná lampa. Technik driemal v kresle, dve zdravotné sestry sedeli vedľa seba na gauči. Bolo ticho, pokojne a rozhovor sa akoby ani netýkal jeho.

— A nebojíš sa ho? — spýtala sa neznáma sestrička.

— Ani nie, je dobrý, agresivitu v ľuďoch vycítim, mám skúsenosti z pooperačných stavov. V ňom niet agresivity.

No oči má zlé. Bojím sa, že nebude dlho žiť. Nie, nebude dlho žiť…

Ja že nebudem dlho žiť? Prečo? Azda je v mojom vnútri naozaj čosi nepevné, nedorobené, azda mám prikrehké cievy, nesprávne erytrocyty?!

Ivan sa mimovoľne započúval do tlkotu svojho srdca. Srdce vynechalo úder… Aspoň nervy určite má.

Ivan sa nadránom opäť zobudil. Čosi nebolo v poriadku… Sneh šľahal do zavretých okien, od silného vetra rinčali sklá. Bohvie prečo sa mu zdalo, že vedľa leží Liza a spí — celkom nečujne, ticho, aby ho ani vo sne nerušila… Natiahol ruku, chcel sa dotknúť jej pleca, ktoré tak presne zapadá do jeho zohnutej dlane. No pochopil, že to nie je jeho pamäť! Potriasol hlavou, zhodil vankúš. Marija Stepanovna, ktorá ležala na gauči, sa zavrtela, čosi zo sna zamrmlala, no nezobudila sa.

Tu sa Ivan, už celkom bdelý, započúval do zvukov nočného ústavu. Bolo v nich čosi, čo tam nemalo byť.

Obozretne spustil nohy na dlážku, bosý, v pyžame podišiel k dverám. Stlačil kľučku. Cvakla zámka.

V spojovacej chodbe bolo tma. Ivan zavrel za sebou dvere. V prednom laboratóriu nahmatal vypínač. Rozsvietilo sa, na okamih prižmúril oči. Tu bolo ticho — iba cez niekoľko stien bolo počuť zvuky, tlmené, nejasné. Prebehol po chodbe, jeho podošvy tlmene dupotali po dlážke. Za dverami, kde boli šimpanzy, sa ozývalo vrčanie a lomoz. Stlačil kľučku. Bolo zamknuté. Ivan sa nahol, nazrel cez kľúčovú dierku. Videl iba časť klietky, slabo osvetlenú malou lampičkou na strope. John pobehoval po klietke, mykal mrežami, potom vycítil, že niekto stojí za dverami, a začal vrieskať, škriekať, akoby si nijako nemohol spomenúť na správne slová.

— Čo sa tam u vás deje? — spýtal sa ticho Ivan. — Stalo sa niečo?

John to počul, dlaňami začal tĺcť po dlážke, odťahoval ich, akoby ho to pálilo.

— Dolu? — spýtal sa Ivan.

John podskočil a zareval.

Ivan sa sklonil, ohmatal dlaňou dlážku. Zdalo sa mu, že dlážka je tu teplejšia. Podošvami to necítil, no dlaňami áno.

A zrazu počul, že zavýjajú psí. Psi v noci často štekali, no tentoraz to znelo akosi inak.

Ivan prebehol ešte pár krokov, otvoril dvere, ktoré viedli do suterénu, a keď schádzal po schodoch, zacítil, že vzduch je tu teplejší, ani čo by niekto nablízku otvoril dvere do práčovne.

Dvere do vivária neboli zamknuté. Ivan ich pritiahol k sebe a do tváre ho šľahla horúca para. Dolu ešte viedlo takých päť schodov, no tie najspodnejšie boli ponorené vo vode. Svetlo lámp pod stropom prenikalo akoby cez bielu vatu. Hrozný psí nárek prehlušoval syčanie a žblnkot horúcej vody.

Ivan zišiel dolu, vošiel do vody — bola horúca. Ďalej, asi tak v strede rozľahlého suterénu, kde boli pozdĺž stien umiestnené klietky, bola para najhustejšia — tam vytekala voda z prasknutého potrubia.

Bolo treba otvor upchať. No ale ako sa tam dostať a čím ho upchať? Vybehnúť hore a zavolať pomoc? Ivan sa pootočil smerom k dverám, no zavýjanie psov zosilnelo — psi plakali, skučali, báli sa, že Ivan odíde. Ivan sa dovtípil, že najprv musí psov vypustiť, čo sa dá spraviť hneď, za niekoľko minút. Kým príde havarijná služba, mohli by sa aj uvariť.

Nohou nahmatal ešte jeden schod, potom ďalší…

Dvoma krokmi, brodiac sa vo vode — ani čo by bol vošiel do mora, ktoré ho brzdí, nedovolí kráčať rýchlo — podišiel k prvej klietke. Pes v nej stál na zadných labách — vo všetkých klietkach tak stáli — bol to veľký samec. Odsunul záporu, trhol dvierkami k sebe — pes dobreže ho nezrazil z nôh, vrhol sa k východu, najprv sa chcel rozbehnúť, no nešlo to, musel ku schodom preplávať…

Klietok bolo veľa. Viac sa ponáhľať nemohol, voda bola čoraz horúcejšia a nohy mu začali tŕpnuť od bolesti. Pri každej klietke sa zdržal také dve sekundy, kým odsunul záporu a pomaly — tak to bolo lepšie, istejšie — pritiahol k sebe dvere, lebo musel prekonávať odpor vody. Z piatej klietky nikto nevyšiel. Bol tam malý psíček, ktorý len-len že udržal hlavičku nad vodou. Musel k nemu natiahnuť ruku a vytiahnuť ho, čím strácal drahocenné sekundy. Psíček, celý pomätený od bolesti a strachu, ho chcel uhryznúť, čo sa mu aj podarilo. Hodil ho smerom k dverám a ponáhľal sa k ďalšej klietke. Mal pocit, že mu z nôh zlieza koža a že sa odtiaľ živý nedostane — zlyhajú mu nohy a spadne do vody. No napriek tomu sa brodil ako v spomalenom filme, od klietky ku klietke, bál sa pustiť mreží, aby nestratil orientáciu v pare, nakláňal sa, otváral zápory, vypúšťal alebo vyhadzoval psov. A len vtedy, keď videl, že ďalšia klietka je prázdna, obrátil sa a vydal na spiatočnú cestu, držiac sa horúcich mreží. Trápilo ho, čo ak za tou prázdnou klietkou bola ešte ďalšia, ku ktorej sa nedostal, no nemal už odvahu vrátiť sa späť…