Keď prišiel Pavlyš do garáže, drak už bol rozložený na dlážke; blanovité krídla mal roztiahnuté, laby s pazúrmi pritlačené k bruchu a vycerenú papuľu vyvrátenú dozadu. Dalo by sa povedať, že sa ponášal na prišpendleného motýľa pod sklom.

Jim stál na streche planétochodu a zvrchu draka fotografoval. Ostatní čakali, kým skončí, a vyrušovali ho radami. Najmä Leskin, ktorý sa nazdával, že Jim robí všetko zle. Fotografovanie pokladal za svoju doménu.

Drak bol príšerný. Nebolo ťažké predstaviť si, aký je „v pracovnom nasadení“— poltonová riadená strela.

— Prečo nás tak nenávidia? — zádumčivé sa spýtala malá Taťjana.

— Najhoršie je, — riekla Nina, keď zazrela Pavlyša, — že si nemôžeme dovoliť celý čas sa skrývať pred drakmi. Napokon nás po jednom požerú. Nie ste ustatý, Pavlyš? — opýtala sa. — Tak sa ujmite pitvy.

Pavlyš zrazu pochopil, že čas zoznamovania sa skončil. Už ho nik nebude porovnávať so Strešným, vopred presvedčený, že predošlý lekár bol lepší. Začína sa práca. Pavlyš prevzal službu a musí vymyslieť niečo proti drakom.

… Pred polnocou bol Pavlyš taký ustatý, ako keby bol celý deň vláčil kamene. To hlavné už mal za sebou; časti rozkúskovaného draka boli uložené v chladničkách a bankách. Primitívny, zato účelne skonštruovaný bojový stroj asi na úrovni pterodaktyla. Veľmi ťažko ho bolo zabiť. Najoptimálnejší prostriedok na boj s ním by bola zrejme pasca s mínou. Ešte lepšie by bolo zohnať protilietadlové delo. No Pavlyš si uvedomoval, že keby vyslali na základňu takú žiadosť, namiesto dela by im poslali psychiatra.

— Nuž čože, — nadviazal na toto konštatovanie Jim, ktorý nikdy nestrácal guráž. — Budeme klásť míny. Už sme prežili aj horšie veci…

— Odnes srdce do chladničky, — riekol Pavlyš. — Potom prezrieme žalúdok a pre dnešok skončíme.

Pavlyš sa zaklimatizoval, ba začal prieskumníkov aj preháňať. Jim poslušne odniesol do skladu vrece z umelej hmoty s desaťkilogramovým dračím srdcom.

O pol druhej Pavlyš zistil, že drakov žalúdok je takmer prázdny, ak sa nevezmú do úvahy tucty kamienkov, a vyhlásil koniec pracovného dná, pomerne dlhého prvého dňa na neznámej planéte /ráno bol ešte na tisíce kilometrov od tohto rajského kúta!/. Dlho sa umývali s Jimom pod sprchou, dosť bezúspešne sa usilovali zmyť zo seba dračí zápach.

— Doktor, zistil si, čo draky žerú? — spýtal sa Jim, keď sa utieral.

— Nič nežerú, — odvetil mu Pavlyš. — Myslím to vážne.

Vyčerpaný lekár odišiel do kabíny a upadol do sna ako do bezodnej jamy.

— Dobré ráno, doktor, — povedal Jim. Stál nad Pavlyšovou posteľou so sklonenou hlavou, pretože všade sa musel prikŕčať. — Nezobudil som ťa?

Bola to zbytočná otázka. Zobudil.

— Ako dlho som spal?

— Nie veľa, — odvetil Jim. — Sedem hodín. Po tej včerajšej práci by sa aj viac zišlo. Chystáme sa však s malou Taňou do lesa a pomyslel som si, že by ťa to mohlo zaujímať. Zároveň vyvezieme zvyšky draka. Veľmi nepríjemne smrdí. Mimochodom, veľká Taťjana už vstala a má službu v kuchyni. Ba aj na čaj postavila, lebo sa nazdáva, že ráno raňajkuješ. Daj si pozor! Taťjana je žena z trópov, veľmi temperamentná. Tak ja idem naložiť mäso.

Pavlyš najskôr nazrel do nemocnice. Leopold čítal. Noha ho netrápila. Pavlyš si sadol na kraj lôžka a porozprával sa s ním o bežných veciach. Lekári sa radi takto rozprávajú s pacientmi pri raňajších vizitách. Okrem toho Pavlyš a Leopold ľahko našli spoločnú reč, pretože si boli navzájom sympatickí.

Veľkú Taťjanu našiel v jedálni. Po včerajšom záchvate nebolo ani stopy. Potešila sa, keď zočila lekára, a Pavlyš si pomyslel, že je to silná a energická žena, žijúca s elánom a veselo. Vo fľakatej kombinéze vyzerala elegantne ako kapitán luxusného hviezdoletu v slávnostnej uniforme.

— Á, vitajte, skvelý drakobijca! — zvolala. Odišla pyšne do kuchyne a zhrmotala kávovarom. Potom odtiaľ zakričala: — Keď zlikvidujete všetky draky, nechajte pre mňa jedného maličkého.

— Načo by vám bol?

— V našej dedine bude mať veľký úspech. Starci rozprávajú, že kedysi bolo v našich končinách plno drakov. Potom zmizli. Niektorí ľudia doposiaľ veria týmto rozprávkam. A vôbec, voľakedy bolo veľa všelijakých zverov.

— A teraz?

— Niektoré vyhynuli.

— Taťjana, určite aj vy máte nápady, ako sa zbaviť drakov.

— Ja som šťastná výnimka. No môžem vám poradiť. Obráťte sa na nášho hlavného teoretika doktora Strešného. V jeho izbe musí byť denník. Vždy nás presviedčal, že je posledným predstaviteľom rodu memoáristov.

— Videl som ten denník. No nedovolil som si ho čítať.

— Strešnij by sa nehneval. Iste v ňom nájdete dačo užitočné, niektoré jeho úvahy vám možno napovedia kľúč k rozlúšteniu.

Taťjana priniesla kávu. Vošiel Jim.

— Už by sme mali vyraziť, — povedal.

Jim pripevnil príves so zvyškami draka za planétochod a vyviezli ich dolu do jamy na odpadky. Ďalšie draky sa neukazovali. Jemne a husto pršalo, a draky nemajú rady také počasie.

Potom planétochod zamieril dolu k rieke, kde Jim ako geológ už dávno chcel prezrieť denudácie, ale doposiaľ na to nenašiel čas.

Pavlyš sedel vedľa malej Taťjany, ktorá riadila stroj.

— Je tu veľa zvierat? — spýtal sa.

— Málo, — odvetila. Zahryzla si do spodnej pery a tmavá kučera jej skĺzla na obväz. Pavlyš si pomyslel, že vyzerá ako malý kovboj, ktorému sa na ródeu ušiel mimoriadne divoký mustang.

Nízke brehy potoka zarastené kríkmi a pichľavou trávou boli čoraz strmšie, potok napínajúci sa z prameňov a dažďovou vodou sa menil na ozajstnú rieku. Podľa pásu hnilej trávy a úlomkov vetiev sa dalo uhádnuť, ako vysoko vystúpila voda v čase záplav. Planétochod sa prehupol cez mohutný vyvalený kmeň a zastal pri nevysokom usušte, kde rieka podmyla úpätie pahorku.

Prvý vystúpil Jim. Chvíľu sa zdržal pri otvore a hľadel na oblohu.

— Porobím si, čo treba, — povedal. — Keď chcete, prejdite sa po okolí. Len buďte opatrní.

Pavlyš s Taňou prešli niekoľko metrov dolu po prúde a zastali nad priezračnou bystrinou, kde sa hral modrý rybí drobizg.

— Sú tu komáre?

— Neviem, — povedala Taťjana a zdvihla si kapucňu, pretože dážď nečakane zosilnel, až kvapky bubnovali po hladine a vytvárali bubliny.

Pavlyš zbadal na zemi chumáč bielej srsti. Zodvihol ho.

— Vraveli ste, že tu je málo zveri…

— To je zo svišťa. — Taťjana podišla bližšie. — Najprv som si myslela, že ste snob. Prepáčte, zavše priletia takí príslušníci Diaľkových liniek. Všetko sa na nich ligoce ako na stredovekých generáloch. Hľadia na nás, obyčajných smrteľníkov, pohŕdavo: Ach, akí ste špinaví a neupravení, akí nezaujímaví!

— Zmenili ste svoju mienku k lepšiemu?

— Toho draka ste krásne rozporcovali. Akoby ste celý život nič iné nerobili.

V rozhovore prešli ďalej k lesu. Spredu, z čistiny začul Pavlyš akési čudné zvuky. Chytil Táňu za ruku, tá o okamih neskôr pochopila, o čo ide, a zmeravela.

Sponad kríkov sa čistina zdala prázdna, bez života. Šuchot a mľaskanie doliehalo zdola. Opatrne sa ta priblížili.

Dva neveľké vtáky sa bili nad sčasti ohlodanou kostrou akéhosi veľkého zvieraťa. Obrovská stonožka si ich vonkoncom nevšímala, vhrýzala sa do lebky a nôžkami zhadzovala biele chumáčiky srsti.

— Taťjana! Pavlyš! — volal Jim. — Kde ste sa podeli?

— Poďme, — povedala Taťjana. — To bol iba svišť.

— Svišť? Nazdával som sa, že sú malé.

— Sú veľké, ale neškodné. Zavše ich stretáme v lese.

Jim stál pri planétochode. Prestalo pršať.

— Rýchlo! — kričal. — Priletel drak!

Pavlyš pozrel nahor. Až pod samými oblakmi krúžil drak. Posotil Taťjanu, aby prvá vliezla do planétochodu. Keď zatváral príklop, ešte raz pozrel hore. Drak stále krúžil nad nimi, na pohľad pokojný a neškodný.