— Potvrďte to, Sergej Andrejevič, — vyzval ho Ajrapeťan.

Rževskij vstal. Rieka bola zlatistá. Plavil sa po nej malý ružový propeler.

— Pokusy na zvieratách nám potvrdili, — povedal Rževskij, — že nový jedinec dedí po darcovi nielen jeho fyzické vlastnosti, ale aj jeho pamäť a životnú skúsenosť.

— Od akého dáta? — spýtal sa Čelovekov.

— Od momentu, keď sa extrahuje bunka z darcovho organizmu.

— Konkrétnejšie, — nástojil Ostapenko.

— Jedinca pestujeme až do chvíle, kým sa nedovŕši proces fyzického vývinu organizmu. U človeka je to takých dvadsať rokov. Ak má napríklad darca päťdesiat rokov, tak všetky jeho vedomosti, životné skúsenosti, ktoré získal za tie roky, prechádzajú na jeho „syna“. Myslel som si, že je to jasné z mojej prednášky.

— Je to jasné, — povedal Semanskij. — Jasné, lenže málo pravdepodobné.

— Nič tu nie je nepravdepodobné, — oponoval Ajrapeťan.

— Všetky zvieratá bez výnimky, ktoré sa vypestovali podľa našej metódy, — povedal Rževskij, — zdedili pamäť po svojich darcoch. Mimochodom, pred tromi dňami prišiel do mojej kancelárie šimpanz, ktorý sa „narodil“ pred dvoma týždňami. Nielenže vedel, ako má otvoriť zámku na klietke, ale „pamätal“ si aj cestu po ústave, trafil do mojej kancelárie, ba ten naničhodník dokonca vedel, kde mám v písacom stole cukríky. Vlastne nevedel to on, ale jeho genetický otec.

— Nič nezdemoloval? — spýtal sa Sidorov.

„Istotne má svojho človeka v mojom ústave,“ pomyslel si Rževskij. „Hlásili mu, ako som sa blamoval.“

— Nie, nič, — odvetil. — No na smrť som sa vyľakal, to je pravda. Vojdem do kancelárie a hútam, ktože to sedí za mojím stolom?

Ostapenko zaklopal ceruzkou po stole, zdržiavajúc smiech.

— Ak si váš homunkulus zaumieni prechádzať sa po ústave, vôbec sa to nemusí skončiť iba takto žartovne.

— Verím, že sa s ním budem vedieť dohodnúť, — povedal Rževskij.

— Niet záruky, — nástojil Sidorov, — že homunkulus bude mať ľudský rozum. Normálny.

— So zvieratami zatiaľ bolo všetko normálne.

— Dajte pokoj! — zvolal Čelovekov. Špicatý ohryzok mu behal pod mľandravou pokožkou. — Tu sa nám predkladá nový krok v evolúcii človeka, a my sa hádame o hlúposti. Vari nechápete, že v prípade úspechu sa ľudstvo stane nesmrteľným? Všetci sa môžeme stať nesmrteľnými, ja, vy, hocikto… Individuálna smrť, smrť tela nebude smrťou ducha, smrťou mysle, smrťou osobnosti! Ak bude treba, venujem vám, Rževskij, svoj dôchodok. Nežartujem, neusmievajte sa.

Rževskij už dlho poznal Čelovekova, hoci nie príliš blízko. A poznal aj jeho dvoch synov — Čelovekov ich postrkal do ústavov, ochraňoval ich a bránil týchto starých trubirohov pred damoklovým mečom a hromami-bleskami.

— Ďakujem, — povedal Rževskij bez úškrnu.

— Po celý život som zbieral vedomosti ako skúpy rytier, prepínal lebku faktami a teóriami, pozorovaniami a pochybnými hypotézami. A vedel som, že moja smrť to všetko premení na prach, zničí túto veľkú a zmätenú zbierku, ku ktorej som ani nespravil súpis… — Čelovekov si poklepal zahnutým prstom po sluche. — A teraz prišiel niekto, možno šarlatán, ktorý hlása, že kľúče od mojej schránky môže dostať niekto iný, kto pôjde ďalej, keď ja sa už zastavím. Nie ste šarlatán, Rževskij?

— Nikto ma ešte z toho neobvinil, — povedal Rževskij a všimol si, že Sidorovove pery sa pohli, ale napokon nič nepovedal. Sidorov mu neveril, no už chápal, že tí starci, čo sa zišli v tejto kancelárii, odsúhlasia pre Rževského trinásť miliónov a ešte milión vo valutách.

„Som šarlatán?“ premýšľal Rževskij. „A čo keď sa to, čo sa podarilo so psami a šimpanzmi, neosvedčí na človeku? No dobre, ak sa to nepodarí mne, podarí sa to niekomu inému, neskôr.“

— Neponúkam vám svoju bunku, — povedal Čelovekov, — najmä nie teraz, keď vlastne všetko závisí od prvého pokusu. Od prvého homo futuris. Môj mozog je už riadne rozleptaný sklerózou. Škoda, že ste to nenavrhovali tak pred desiatimi rokmi. Bol by som trval na tom, aby ste mi spravili syna. Naša spolupráca by bola skvelá…

— Mimochodom, — povedal Semanskij, keď sa masívne, ťarbavé Čelovekovovo telo unavene zvalilo do kresla, — premýšľali ste o prvom darcovi?

— Áno, — odvetil Rževskij. — Ja dám bunku.

— Prečo? — vykríkol zrazu muž v krikľavej viazanke. — Aké máte na to dôvody? Túto otázku treba riešiť na inom fóre.

— Netreba ju riešiť, — povedal Ajrapeťan. — Podľa mňa je všetko jasné. Kto by mohol lepšie ako sám výskumník skúmať seba samého… ako dvadsaťročného?

Od pondelka pracovala Ninočka v laboratóriu, no nerobila to, čo si predstavovala. Každý deň kamsi cestovala, s papiermi alebo bez nich. S Alevičom alebo bez neho, autom alebo autobusom. Vybavovala, dávala potvrdzovať a nosila do ústavu. Akoby sa Rževskij pripravoval na obliehanie, zásoboval sa všetkým možným, čo by sa prípadne mohlo zísť.

Riaditeľove laboratóriá zaberali polovicu prízemia. Okná viedli do neveľkého parku. Stromy sa ešte zelenali, no listy už sem-tam opadávali. V parku mal svoj domov párik krotkých veveričiek. V izolovaných laboratóriách za ťažkými kovovými dverami s iluminátorom bola Nina iba raz, počas sobotňajšej brigády, keď sa čistili steny a dlážky, ktoré beztak boli čisté, iba zapratané laboratórnymi prístrojmi. Dokonca aj Griša, elektrotechnik, tam vchádzal iba v plášti a gumených čižmách. Nebolo tam nič zaujímavé — v prvej miestnosti boli prístroje, v druhej vpravo za ňou inkubátor, ďalej — vane s biologickým roztokom. Jedna o čosi menšia — v nej pestovali šimpanzy, druhá nová, ktorú ešte celkom nenamontovali. Do tretej miestnosti sa presťahoval sám Rževskij.

Rževskému sa venovali dvaja lekári — jeden jeho vlastný, Volkov, malý, ryšavý, s veľkými ústami, vždy usmiaty a vždy zásobený čokoládami, druhý cudzí, čo prišiel zo Zinnelmannovho ústavu.

Na ústav doľahla akási nervozita. Dokonca aj technici a zámočníci, ktorí predtým často vysedávali za kríkmi v parku a fajčili jednu od druhej, ba si aj vypili, prestali vykrikovať pod oknami. Nasadili vážne tváre a tvárili sa zamestnane a otrávene.

Ninočkina mama zo dva razy zbehla dolu, aby sa pozrela za dcérou. Oprela sa o kovové dvere a hlasno šepkala. Nina sa cítila trápne pred ostatnými laborantkami. Matka tu nemala čo hľadať, jej prítomnosť Ninočku izolovala od ostatných a zdôrazňovala jej postavenie protekčného dieťaťa.

Večer sa doma dlho debatovalo o Rževskom a jeho výskume. Hovorili koldokola to isté, iba s malými variáciami, takže Ninočka už vopred vedela, čo sa bude ďalej hovoriť. Preto sa radšej zatvárala do svojej izby a snažila sa niečím zamestnať. Ale aj tak všetko počula.

Buchli dvere chladničky — otec z nej čosi vyberal.

— Čo to robíš! — rozčuľuje sa mama. — O polhodinu bude večera.

— Budem večerať ešte raz, — odvetil otec. — Tak čo, budeš brzdiť Rževského?

— Keď mu to vyjde, zaiste si uchmatne štátnu cenu. Je to takmer isté. Alevič mi to hovoril, — bolo počuť matkin hlas.

— Mal sa radšej s tebou oženiť, a bol by pokoj, — povedal otec.

— Nikdy som ho nechcela!

— Máš pravdu, mačiatko, vždy som bol tvojím idolom.

— Ach, prestaň s tými hlúposťami.

Vtom sa Nina zdvihla z gauča, odložila matematiku a podišla k dverám. Nevie presne, čo sa vlastne pred mnohými rokmi odohralo. Niečo, čo až dodnes spája týchto ľudí. Vedela, že Rževskij zradil mamu a zahubil úbohú Lizu. Za tie roky si Nina zvykla na to, že Rževskij je zradca a nevďačník. Predtým sa jej to netýkalo. Rževskij nikdy nechodieval k nim domov. Ale teraz jej táto známosť umožňuje ako samozrejmosť povedať známym: „Seriožka Rževskij, náš starý priateľ…“ Potom ju mama dotiahla do knižnice a konečne spoznala Rževského, ktorý vôbec nevyzeral ako zradca. Mala určitú predstavu o zradcovi, ktorú si utvorila pod vplyvom televízie, kde zradcov obyčajne hrajú vždy tí istí herci. Rževskij bol chudý, uhladený, driečny, s červenou tvárou, modrými očami a zle ostrihanými prešedivenými vlasmi. Na okrúhlej brade mal svetlú jazvu, ruky malé. Rževskij ju zdravil veľmi rozpačito, akoby sa zakaždým horko-ťažko rozpamätával, odkiaľ sa poznajú. Potom sa usmial, trochu previnilo, zrejme si uvedomil, čo všeličo musí o ňom Ninočka vedieť. Ninočka by bola schopná sa do Rževského aj zaľúbiť, do toho tajuplného naničhodníka. Pravda, Rževskij mal už svoje roky. Dobre cez štyridsať.