Ivan pochopil, že nemôže list čítať do konca. Možnože ho otec dočíta. A možno ho ani nebude chcieť vidieť. Aké je to len smutné a podlé…

— Vieš, — povedal, zložiac pedantne Viktorov list, — že sa potom oženil s Elzou?

— To on chcel, aby mama opustila tatu Seriožu?

— Keby nie on, časom by sa bolo všetko napravilo…

— Nie, nebolo by sa napravilo, — povedala Kaťa. — Neboli by spolu žili. Pravda, mal ju rád, no nie až tak vrúcne. Svoju prácu mal radšej. A mama to chápala. Azda aj preto sa naňho nehnevala. Vieš, na všetko spomínala v dobrom — ako boli spolu v Leningrade, ako chodili do kina. Kúpil jej Veresajevovu knihu o Puškinovi. Čítal si ju? Chceš, ukážem ti ju. Opatrovala ju ako bibliu.

Kaťa Ivanovi ustlala v kuchyni na rozkladacej posteli. Dlho nemohol zaspať. No Kaťa hneď zaspala, v byte bolo ticho, a tak počul jej pravidelné a tiché dýchanie. Potom sa malá Liza zavrtela, v spánku zaplakala. Ivan si pomyslel, že ju ráno uvidí.

A zrazu ním začalo hrozne lomcovať. Aj zuby mu drkotali. Prehadzoval sa, chcel sa ovládať, aby nezobudil Kaťu, no potom upadol do bezvedomia a jeho ston zrejme Kaťu zobudil. Ivan blúznil. Kaťa sa zľakla, vybehla na ulicu — z búdky zavolala prvú pomoc a Ivana odviezli do nemocnice.

Kaťa odniesla Lizočku do škôlky, potom prišla za ním do nemocnice. Keď sa Ivan prebral, videl blízko sivé Katine oči, natiahol neposlušnú ruku a dotkol sa konca jej vrkoča.

— Vitaj, — povedal. — Ďakujem.

— Za čo?

Ivan jej chcel vysvetliť, no nemohol, jazyk ho neposlúchal. Vedel, že jej všetko rozpovie potom. Ale teraz nesmie zabudnúť na jednu dôležitú vec. Poprosil ju, aby rýchlo zavolala do Moskvy Rževskému.

Ešte v ten istý deň priletel za Ivanom Sergej Andrejevič a profesor Volodin. Rževskij vošiel do izby. Ivan mal horúčku, no spoznal otca a povedal.

— Zoznámte sa.

— Sergej Andrejevič, — Rževskij podal Kati ruku.

Zvláštne, že ju nespoznal, veď sa tak strašne podobá na Lizu. No Rževskij teraz myslel len na Ivana. Dokonca aj keď Ivan povedal: „Kaťa Maximovová“, hneď sa nedovtípil.

— Kaťa Maximovová, — zopakovala Kaťa.

Až teraz jednotlivé kamienky mozaiky zapadli do seba.

— Kaťa, — povedal ticho.

— Listy, — povedal Ivan. — Nezabudnite dať tie listy otcovi. Veľmi ich potrebuje. Lebo nám už jeden šimpanz zahynul…

— Mám ich so sebou, — povedala Kaťa. — Neviem, prečo som ich vlastne vzala do nemocnice.

Keď sa už Ivan uzdravoval, mal ešte jednu návštevu, nie veľmi príjemnú. Ráno pred vizitou, keď návštevy nepúšťajú, vbehol k nemu do izby Viktor — bohvie ako sa mu podarilo sem prekĺznuť.

— Iba na slovíčko, — povedal. Bol opitý a úbohý. — Všetko viem, Ninočka mi povedala. Iba na slovíčko, mám dcéru, jediné milované stvorenie. Vy to ešte nechápete, no raz pochopíte. Ak sa to dozvie, radšej zomriem. Prisahám vám, že som Lizu miloval, čestné slovo. No to, o tej ašpirantúre a tie klebety okolo toho — to je veľmi zložitá vec. Tú myšlienku mi vnukla Elza. Nechcela Sergeja dať Lize. Ona je ten rozbíjač, rozumiete? A ja som tak túžil po Lize! Trápil som sa. Ty to ešte nemôžeš pochopiť, — Viktor hovoril rýchlo, hlasno šepkal, nakláňal sa nad posteľ a tak páchol pálenkou, že Ivan odvracal hlavu. No Viktor si to nevšimol, ponáhľal sa očistiť. — Nebola by bývala odišla, stále ešte dúfala, no ja som vtedy nasledujúceho rána prišiel za ňou k jej matke, akoby v Seriožovom mene. Nikomu o tom nepovedala. A povedal som jej, že ju už nechce viac vidieť. Preto aj odcestovala. A to je všetko. Chceš vedieť pravdu? Pravda je taká, že by som bol Lize dobrým mužom. No ona to nechápala. Dostal som sa Elze do pazúrov, a ona umrela. Mlčíte…? Ak vám je Ninočka drahá… bude to pre ňu strašný úder.

— Odíďte, — povedal Ivan. — Nikomu nič nepoviem.

Odišiel. A práve včas. O päť minút pribehla Ninočka, priniesla za tanier jahôd a kopu ústavných noviniek.

O dva dni Ivan vstal z postele. Kríza prešla. Volodin tvrdil, že jeho organizmus musel prekonať biologickú inkompatibilitu ako pri transplantácii orgánu. Lenže tu išlo o dve osobnosti. Teória preťaženia mozgu informáciami nenašla u Volodina pochopenie. „Nič mimoriadne ste svojmu mozgu neposkytli, kolega,“ povedal. No Ivan trval na svojom. Cudzie sny teraz už neboli také trýznivé. Aj keď ho celkom neopustili. Ninočka sa rozplývala v citoch, veľmi chcela kŕmiť Ivana lyžičkou, hneď sa červenala a urážala pre maličkosti.

Otec opäť navrhol, aby sa k nemu presťahoval.

— Radšej nie, — povedal Ivan, — sme príliš rozdielne povahy.

— To je hlúposť.

— Včera som celú hodinu riešil úlohu, ktorú si nevedel vyriešiť v desiatej triede na písomke. A vyriešil som ju.

— No tak vidíš, je to moja úloha. A je ešte milión úloh, ktoré spolu vyriešime.

— Ty sa už ani nepamätáš, čo to bola za úloha. Dokážeš zabudnúť na svoje neúspechy, no ja túto schopnosť nemám.

A vtom, keď rozhovor už-už ústil do škriepky, vošiel Dubov. Opäť s nákupnou taškou, plnou balíčkov a fliaš. Začal nešikovne a hlučne bozkávať Rževského, no vtom si spomenul, že priniesol maškrty, a vysypal z tašky všetko na stôl. Začal triediť — čo domov Ľuseňke a čo chorému Vaňkovi.

— To je ale šťastie, — húdol jednostaj, — že sa Vaňa rozhodol stať archeológom. Aj Ľusa súhlasí, chápeš? Ani čo by uchopil štafetu, ktorá vypadla z tvojej zoslabnutej ruky. Škoda, že ja nemám takého syna!

— Ako to, že archeológom?! — zvolal Rževskij.

Ninočka vrazila do izby, strpia na prahu, vyľakanými prštekmi stískajúc balíček jahôd — na papieri sa zjavili tmavočervené fľaky.

— Odchádzam na expedíciu. O dva týždne, — povedal Ivan. — Vrátim sa na jeseň.

— Zbláznil si sa? Kto ťa pustí?

— Profesor Volodin nie je proti. Dokonca sa tomu potešil. Tvrdí, že svieži vzduch a prach vykopávok je ten najlepší liek pre nás homunkulov, — povedal Ivan. Teraz bol oveľa silnejší ako otec, nuž to využil.

— Mohol si mi to povedať skôr, — povedal Rževskij.

— Máme ešte dva týždne. Zajtra mi dones nové časopisy. Ešte som sa nerozhodol. Nechcem sa zmýliť.

— Dobre, — povedal otec, — idem.

Obrátil sa k Dubovovi.

— Paš, — povedal, — zájdi potom ku mne, ako chceš, domov či do ústavu.

— Dobre, — povedal Dubov. — Máme na čo spomínať… Ak chceš, pôjdem teraz s tebou. Odprevadím ťa.

— Otec, — zavolal Ivan. — Kaťa nechcela prísť?

— A prečo by mala? — Teraz Rževskij vychutnával odplatu.

— Len tak som si myslel…

— Poslal som jej telegram, — povedal Rževskij. — Ak bude súhlasiť s presťahovaním do Moskvy…

— Chod', — povedal Ivan. — Choď a prečítaj si Lizine listy. A ty, Nina, polož to vrecúško na stôl, zamažeš si blúzku.

(prel. Z. Borovská)

Pavlyš ostal trčať na Dene a sám si bol na vine. Keď mu povedali, že voľné miesta nie sú a ani nebudú, bol by ešte stihol zabehnúť do dispečingu, ale spolu s ním čakala staršia žena, ktorá sa súrne potrebovala dostať na Fobos ešte pred odletom Expedície, a Pavlyš nemal práve najpríjemnejší pocit pri myšlienke, že ak si zoženie miesto, ona uvidí, ako ide k lodi.

A tak sa pobral do bufetu s rozhodnutím, že tých desať hodín, čo tu musí čakať na odlet nákladnej rakety na Zem-14, strávi pohodlným čítaním, hoci si uvedomoval, že by tento čas oveľa radšej strávil pokojným čítaním v kabíne vesmírnej lode.

Za pol hodiny kozmodróm spustol. V podstate vôbec nie je veľký. Dena je planétka pracovná — nikto tu nebude žiť pre vlastnú rozkoš — veď čo je to za radosť, prechádzať sa po večeroch v skafandri s mimoriadnou odolnosťou? Pravda, príťažlivosť je tu 0,3, a preto sa všetci pohybujú rytmicky a zoširoka.