Text na nasledujúcom lístku bol krátky, zrejme sa ponáhľala.
„Dola ma tri razy poslal za ohradu do veľkej miestnosti. Informovala som ho. Dola je ich veliteľ. Do riadiacej kabíny chcú vyslať Bala — zrejme sa im moja pomoc máli. K ohrade ho mám zaviesť ja, ďalej pôjde sám podľa môjho náčrtu. Ja zostanem pri ohrade a budem čakať, kým sa vráti. Veľmi sa o Bala bojím. Nevedkovia sú čoraz bystrejší. Pôjde tam teraz, keď takmer všetci Nevedkovia majú robotu na iných poschodiach.“
Na tomto mieste sa zápis končí. Pokračuje inými písmenami, drobnými a výraznými.
„Prihodilo sa čosi hrozné. Stála som za ohradou, čakala na Bala a v duchu som počítala. Pomyslela som si, že ak sa vráti skôr, než napočítam do tisíc, všetko sa dobre skončí. No nestihol to. Zdržal sa. Zablikali svetielka, zabzučalo — vždy to tak býva, ak sa na lodi čosi zomelie. Popri mne prebehli Nevedkovia. Pokúsila som sa zatvoriť dvere a nepustiť ich, no jeden z nich ma tak silno šľahol prúdom, že som takmer stratila vedomie. A Bala zabili. Neviem, či úmyselne, alebo či im kládol odpor. Bal je už v múzeu. Ja som sa skryla vo svojej kabíne, kým tá trma-vrma neutíchla. Bala som sa, že ma zamknú, ale bohvie prečo mi nevenovali pozornosť. Keď som o dve hodiny vyšla na chodbu, pomaly som sa odvliekla k záhradke, už bolo na čase dať mojej dračici vitamíny, uvidela som, že pri dverách kabíny, kde bývali trepangy, stoja Nevedkovia. Prešla som popri nich, no ani som sa na nich nepozrela. Vtedy som ešte nevedela, že Bala zabili. Až večer som sa rozprávala s trepangmi. Dola mi to vtedy povedal. V noci som sa kvôli tomu trápila, spomínala som na Bala, aký bol milý, prívetivý, krásny. Myslela som i na to, že teraz je už všetko stratené. Teraz sa už nikomu nepodarí vniknúť do riadiacej kabíny. Dnes mi Dola vysvetlil, že ešte nič nie je stratené. Vysvitlo, že sa trepangy môžu navzájom dorozumievať aj na väčšiu vzdialenosť. Teraz už viem, prečo sa Bal tak dlho zdržal. Chcel svojim priateľom odhaliť celý mechanizmus riadiaceho pultu našej lode. Bol aj pri Stroji. Vedel, že určite zahynie, musel však stihnúť všetko zistiť a oznámiť. Stroj ho zabil. Možno ho ani nechcel zabiť, veď je to iba stroj, no stalo sa.
Prvý raz za všetky tie roky som sa zobudila na to, že mi je zima. Ťažko sa mi dýchalo. No potom ma to prešlo. Zohriala som sa. No keď som zašla k trepangom, povedali mi, že s loďou čosi nie je v poriadku. Spýtala som sa, či je na vine Bal. Odpovedali, že nie. No naliehali, že je už najvyšší čas konať. A ja som si myslela, že loď je nesmrteľná. Ako Slnko. Dola mi ešte povedal, že teraz už veľa vedia o mechanizme lode. Aj o tom, ako pracuje Stroj. Vraj oni doma majú ešte zložitejšie stroje. No ťažko sa im bojuje so Strojom, lebo ich Nevedkovia prepadli znenazdajky. Ako mňa. Spýtali sa ma, či im chcem aj naďalej pomáhať. Samozrejme, odvetila som. Dola ma upozornil, že veľa riskujem. Ak sa im podarí obrátiť loď, alebo nejakým spôsobom sa odtiaľto dostať, mohli by sa vrátiť domov. No mne nemôžu pomôcť, lebo nepoznajú cestu na Zem. — A nie sú na lodi nejaké záznamy, podľa ktorých by sa dala určiť cesta na Zem? — spýtala som sa. Odvetili, že nevedia, kde ich hľadať, a že podľa všetkého sú zaprogramované v pamäti Stroja. Vtedy som im povedala, že nech ma radšej vezmú so sebou, hocikam, len nech sa odtiaľto dostanem čo najskôr. Radšej žiť, ba hoci aj umrieť u trepangov, ako vo väzení. A keby sa mi nepodarilo odtiaľto ujsť, jednako budem šťastná, že som niekomu mohla pomôcť. Ľahšie sa mi bude umierať…
Na lodi sa ochladilo. Zišla som dolu, skontrolovala rúry v malej sále. Boli takmer studené. Dvaja Nevedkovia sa pri nich motali, čosi opravovali. S trepangmi som sa vedela dorozumieť, no Nevedkovia mi za tie dlhé roky nepovedali ani slova. A o čom by sme sa tak aj mohli rozprávať? Akýže môže byť rozhovor medzi strážcom a zajatcom? Veď ani medzi sebou sa nerozprávajú. No už musím ísť, a neviem, či ešte vôbec niečo napíšem.“
Posledný lístok.
„Drahý Timofej Fiodorovič!
Dovoľte, aby som sa vám poďakovala za všetko, čo ste pre mňa a moju dcérku Oľgu urobili. Ako sa vám vodí? Spomeniete si niekedy aj na mňa?“
Pod tým boli popísané ešte dva riadky, no nedali sa prečítať, lebo boli viackrát preškrtané. A bola tam nakreslená borovica. Alebo jedľa. No veľmi neobratne.
5
Prešlo niekoľko dní. Pavlyš spal a jedol pod svojím tentom a do dlhých chodieb lode vychádzal len do „práce“. Málokedy nadväzoval spojenie.
Po celý čas chodil po Nadeždiných stopách, všetko — loď, jej chodby, sklady, kúty — videl Nadeždinými očami.
Teraz, keď pozná každé slovo v jej zápiskoch, každý jej krok, keď si objasnil význam jej skutkov, keď sa dostal aj na miesta, kam Nadežda nemohla, no kde sa rodili rozhodnutia určujúce osud lode, Pavlyš si už domyslel, čo sa potom odohralo, už vedel, a nemusel hádať.
Zničené vedenie, prevrátený robot, tmavá škvrna na belavej stene, čudný chaos v riadiacej kabíne, stopy po pustošení v mozgu lode — všetko vytváralo obraz posledných udalostí, na ktorých sa priamo zúčastnila aj Nadežda. A Pavlyš už dokonca ani nehľadal stopy, vedel, že tam a tam by mohli byť. A keď ich nenachádzal, šiel ďalej dovtedy, kým nové dôkazy opäť nepotvrdili, čo už vedel.
…Nadežda sa ponáhľala dopísať posledný lístok. Teraz veľmi ľutovala, že za posledné týždne písala tak málo. Zrazu jej napadlo: odletím s trepangmi, a raz sa možno dostane loď do rúk rozumných bytostí, ktoré jej denník dopravia na Zem. A tam ju budú preklínať, že podrobne neopísala svoj pobyt na lodi, deň po dni, neopísala ani trepangy, hoci ich teraz pozná ako svojich príbuzných, ani ostatné tvory, ktoré boli na lodi — niektoré z nich už dávno zahynuli, iné putovali do múzea a tým ostatným je tiež súdené zahynúť, lebo trepangy zistili — omnoho lepšie sa vyznajú v hocakej technike ako Nadežda — prečo sa loď tak dlho nevracia späť na materskú planétu: nie preto, že by to azda malo tak byť, ale došlo k poruche jej systému. Ak nezasiahnú, loď bude do súdneho dňa blúdiť vo Vesmíre a pomaly bude chátrať, umierať.
Posledné dni mala Nadežda veľmi naponáhlo. Robila všeličo možné, často aj to, čomu sama nerozumela, no vedela, že je to dôležité a nevyhnutné, aby dosiahli cieľ, ktorý trepangy vytýčili.
A teraz, len čo dopíše, poukladá si veci, ktoré so sebou vezme, a poponáhľa sa otvoriť troje dverí, ktoré jej trepangy vyznačili do plánu. Ony ich nevedia otvoriť, sú pre nich privysoké.
Nadežda pochopila, že poletia tým „člnom“, ktorý ju kedysi zajal. No nato bude treba vyradiť hlavný stroj. Inak sa k člnu nedostanú, stroj ich jednoducho nepustí z lode. I tu mohla byť Nadežda veľmi užitočná.
Nadežda nespala už druhú noc. Nielen preto, že sa jej zmocnilo vzrušenie, ale najmä preto, že trepangy vôbec nespali a nechápali, načo potrebuje spánok. Práve si chcela ľahnúť, keď zrazu v mozgu pocítila impulz — to ju volali trepangy.
Keď ukladala lístky, zapochybovala, či ich tu vôbec má nechať. Má ich azda vziať na čln? Nie, rozhodla sa, veď ona môže hocikedy svoj príbeh porozprávať, ale tu, na lodi, nič neostane.
Impulz do mozgu. Treba sa poponáhľať. Zrazu sa jej zmocnila predtucha, že sa sem už nikdy viac nevráti. Život, ktorý doposiaľ plynul tak strašne pomaly a jednotvárne, zrazu nabral veľkú rýchlosť a naplno sa rozbehol. A práve teraz sa môže vyslobodiť…
— Pokúsime sa nasmerovať loď k našej planéte, — povedali jej trepangy. — No je to veľmi riskantné. Musíme si preto podriadiť mozog lode. Ak sa nám to nepodarí, pokúsime sa ho vyradiť a vezmeme si záchranný čln. No či poletí tam, kam chceme, či ju budeme vedieť riadiť, ešte nevieme. Preto nám možno aj hrozí smrť. Musíš to vedieť aj ty.
— Viem, — povedala Nadežda. — Bola som vo vojne.
No trepangom to nič nehovorilo.
Trepangy nemárnili čas. Vyhotovili takú palicu, ktorou keď udrieš Nevedka, zastaví sa a automaticky sa vypne. Dali ju aj Nadežde. Mala ísť ako prvá a otvárať dvere.