Hoci som k trepangom cítila odpor, vedela som, že je to nespravodlivé. Nič zlého mi predsa neurobili. Tak som si zvykla žiť medzi kadejakými príšerami a čudnými tvormi, že sa mi dokonca o nich už ani nesníva. Z mojich škrabancov na stene, ktorými odratúvam dni strávené v zajatí, vznikol taký nekonečný a jednotvárny stĺpec, až mi z toho prišlo zle. No keď sa zamyslím, zisťujem, že každý deň sa dozviem čosi nové. Aký je len človek zvláštny tvor! Veď i ja môžem byť pre niekoho hrozný netvor. Možnože i pre moju dračicu.

Napadlo mi, či tieto trepangy nie sú schopné aspoň trochu myslieť. Raz, keď som prechádzala popri ich klietkach, hľadeli na mňa a začali sa hýbať. Išla som zo záhradky so zväzočkom reďkoviek v ruke. Boli drobné a zvädnuté, no predsa to len boli vitamíny. Jeden trepang sa tmolil tesne pri mreži. Zdalo sa mi, že chce vylomiť zámok. Nuž čože, pomyslela som si, veď aj mne to neraz napadlo. V prvé dni, keď som bola zamknutá, i potom, keď ma zatvárali, lebo sme sa blížili k cudzím planétam. Zarazilo ma to. Čo to má znamenať? Správajú sa presne tak ako ja. Azda myslia? No keď ma trepang zbadal, zasyčal a odplazil sa dovnútra. Jeden Nevedko bol nablízku /ani som ho nezbadala, už som si na nich tak zvykla/ a šľahol trepanga elektrinou. Takto trestajú. Trepang sa schúlil. Okríkla som Nevedka a chcela som ísť ďalej, no zrazu sa ušlo i mne. Tak silno ma šľahol prúdom, že som spadla a reďkovky sa mi rozkotúľali po dlážke. Zrejme mi chcel naznačiť, že s trepangmi sa nemám čo baviť. Len-len že som sa pozviechala, svaly ma v poslednom čase pobolievajú, a odišla som do svojej kabíny. Hoci tu žijem už dosť dlho, nemôžem si zvyknúť, že som tu pre nich ako králik v laboratóriu. Veď ma hocikedy môžu zabiť a strčiť do múzea, do banky. A nič sa im za to nestane. Stisla som zuby a odišla.

Len potom vysvitlo, akú službu mi tým úderom Nevedkovia urobili. Trepangy si spočiatku mysleli, že patrím k ich pánom. Dokonca ma pokladali za ich veliteľa. Keby ma Nevedko nebol potrestal, naďalej by ma boli pokladali za nepriateľa. No takto po troch dňoch, keď som išla popri nich k laboratóriu, aby som ošetrila dračicu, vidím, že sa jeden trepang plazí popri mreži a sipí. Ticho sipí. Obzrela som sa: Nevedkovia nikde. „Čože by si rád, milý,“ pýtam sa, „nie je ti azda dobre?“ Za tie dni som si už na ne tak zvykla, že mi už vôbec neboli odporné ako prvý deň. Ale trepang iba sipí a štrkoce. Vtedy som pochopila, že sa so mnou zhovára. „Nerozumiem,“ odvetila som a chcela som sa usmiať, no rozmyslela som si to. Možno by som im tým pripomínala vlka, ktorý cerí zuby. Zrazu sa na chodbe objavil veľký Nevedko, ruky mal ako kováčik. Smetiar. Hoci som vedela, že títo nebijú prúdom, išla som ďalej. Nechcela som, aby ma videli pri ich klietkach. Keď som sa vracala, znova som si pri nich postala, porozprávala. Aspoň sa mám komu posťažovať. Napadlo mi: možno by sme sa lepšie dorozumeli písomne. Napísala som na lístok svoje meno, ukázala som to trepangovi a vyslovila ho nahlas. No obávam sa, že to nepochopil. Na druhý deň sa jeden trepang pobil s Nevedkami. Podľa všetkého sa mu podarilo otvoriť zámku, no chytili ho na chodbe. Zrejme natrafil na smetiarov a tí ho riadne dobili, kým privolali ostatných. Určite sa bránil. Bola som na chodbe, začula som lomoz, pribehla som, ale bolo už neskoro. Preložili ho do osobitnej komory a dali mu novú zámku. Vidím, že ostatné trepangy v klietkach sú rozrušené a znepokojené. Pokúsila som sa dostať do komôrky k trepangovi, ktorého izolovali. No Nevedkovia ma nechcú pustiť. Nebijú ma síce prúdom, no jednoducho ma nepustia. Vtedy som sa rozhodla, že zlomím ich zaťatosť. Stala som si ku dverám a čakám. Keď otvorili dvere, podarilo sa mi nazrieť dnu. Trepang leží na dlážke celý doráňaný. Nato som sa pobrala do laboratória, vzala som si lekárničku — nie je to prvý raz, čo musím poskytnúť prvú pomoc — a vošla som do komôrky. Keď ma Nevedko chcel zastaviť, ukázala som mu, čo mám v taške. Nevedko znehybnel. Vedela som, čo to znamená: radí sa so Strojom. Čakám. Prešla minúta. Zrazu sa Nevedko odstúpil — nech sa páči, choď si. Pri trepangovi som presedela tri hodiny. Preháňala som Nevedkov ako svojich ošetrovateľov. Doniesli mi vodu aj podložku pre trepanga, iba jedno som nemohla dosiahnuť — aby sem priviedli ešte jedného trepanga. Veď trepang by oveľa lepšie vedel, čo potrebuje môj pacient. Zarazilo ma, že vo chvíli, keď Nevedkovia neboli v komôrke, trepang opäť zasyčal. Z toho syčania som vyrozumela otázku: „Nie je ti dobre, milý?“ Pochopila som, že si zapamätal, čo som mu hovorila, a pokúša sa ma napodobniť. A vtedy som prvý raz za tie dlhé mesiace pocítila ozajstnú radosť…

Prekvapilo ma, ako rýchlo si zapamätali moje slová. Hoci sa im veľmi ťažko artikulovalo — ústa mali ako trúbu, bez zubov — veľmi sa o to usilovali. Po celé tieto dni a týždne som žila ako vo sne. V sladkom sne. Pozorovala som na sebe veľké zmeny. Zdalo sa mi, že na svete niet milších bytostí ako trepangy. Pochopila som, že sú to krásne tvory. Dokonca som sa ich naučila aj rozlišovať, no pravdu povediac, ich sipeniu a štrkotaniu som vôbec nerozumela. Ba ani teraz mu nerozumiem. Zakaždým, keď to len trochu bolo možné, som ich niečomu naučila. Vždy keď som šla okolo, prihovorila som sa im, ukazovala rôzne predmety a oni hneď všetko chápali. Naučili sa aj to, ako sa volám, a keď ma zazrú /ak tam nie sú Nevedkovia/, hneď zasipia: „Našešda, Našešda!“ Ako malé deti! V záhradke som zistila, čo majú najradšej. Chcela som ich vykŕmiť. Ich jedlo zapácha, nezvykla som si na ten smrad. Nevedkovia dostali od Stroja prísne pokyny, pokiaľ ide o trepangy: nepúšťať ich na slobodu, dozerať na nich a nedôverovať im. Nemohla som sa s nimi len tak stretávať. I mňa by podozrievali. Je to zvláštne, že hoci som tu už veľmi dlho, nie som pre Nevedkov nebezpečná. No spolu s trepangmi sme sila. Cítila som to. Aj trepangy mi to povedali, keď sa naučili po rusky. Raz som podišla k ich klietke a začula som:

— Nadežda, musíme odtiaľto ujsť.

— No, ale kam? — spýtala som sa. — Veď loď letí bohviekam. Nikto nevie, kde teraz sme. Vari by sme mohli riadiť loď?

A vtedy mi trepang Bal povedal:

— Loď by sme vedeli riadiť. No teraz ešte nie. Neskôr, až sa dozvieme trochu viac. Teba však potrebujeme.

— Budem vám vedieť pomáhať? — pýtam sa.

Vtom svorne zavrešťali, zasipeli na mňa, presviedčali. A ja som sa len usmievala. Nemohla som im povedať, že som šťastná!“

— Slovom, našla si spoločníkov, — odvrkol Pavlyš, keď sa Dag rozčuľoval, že nečíta všetko nahlas. — Pochopte, veď ja desaťkrát rýchlejšie prebehnem tieto riadky.

— No len… — začal Dag, no Pavlyš už čítal ďalší lístok.

„Niekoľko dní som vôbec nepísala. Nebolo kedy. To však neznamená, že by som bola zaneprázdnená viac ako inokedy. Jednoducho som mala starosti. Aj som sa ostrihala; dlho som stála pred tmavými zrkadlami a driapala som si vlasy skalpelom. Pol života by som dala za žehličku. Tu ma nikto nevidí, nikto nevie, čo je to žehlička. Okrem mňa tu nikto nenosí šaty. Koľko som sa narozmýšľala, kým som prišla na to, z čoho si ušiť šaty a čím ich šiť. No skrátka mám to tu horšie ako Robinson na neobývanom ostrove. Zrazu som stála pred tmavým zrkadlom a napadlo mi, že som sa predtým nikdy neparádila. Kedy som sa tak teraz objavila na Zemi, všetci by sa asi čudovali, čo je to za vykopávku! Podľa mojich výpočtov sa teraz na Zemi píše šesťdesiaty rok. Čo tam asi teraz nosia ženy? Ale odbieham od veci. Rozmýšľam o handrách. Smiešne, nie? A Bal, môj najmilší trepang, aby sa lepšie mohol učiť po rusky, sa strašne čímsi porezal. Nevedkovia ma zavolali, aby som mu pomohla. Fungujem tu ako prvá pomoc. Bala som vyhrešila, až sa hory zelenali, no nerátala som s tým, že má dobrú pamäť. Všetky moje nadávky si zapamätal. No neboli to nejaké strašné nadávky, iba: hlava kapustná, chumaj, truľo a podobne.

Keďže sa môžem po lodi voľne pohybovať, trepangy ma poverili dvoma úlohami: po prvé, mám udržiavať spojenie medzi celami, kde držia trepangy, po druhé, musím sa dostať za líniu frontu a zistiť, kde čo je. Pripomenulo mi to vojnové časy.“