Rževskij si v taxíku sadol čo najďalej od nej, a hneď aj pochopila, prečo — hanbil sa pred šoférom. Nechcel, aby si pomyslel: chlap v rokoch a ma takú mladučkú milenku.

Mlčky sedeli asi takých päť minút. Potom Rževskij povedal:

— Ďakujem ti, že si prišla. Musel som sa niekomu zdôveriť. Nuž ale komu, ak nie kolegom, čo sú mi najbližší.

— Nuž čože, — povedala Ninočka a uvažovala, prečo jej dáva prednosť pred ostatnými. Azda preto, že sa voľakedy kamarátil s jej rodičmi? Alebo azda kvôli nej?

Na prednej strane budovy ústavu sa svietilo len v dvoch oknách — na vrátnici. Okná laboratórií viedli do záhrady. Strážnik dlho neotváral, a keď konečne otvoril, ani sa nezačudoval, iba začal frflať, že teraz vraj všetci rozum potratili, zamenili si deň za noc, a nikto z toho nič nemá.

Prešli slabo osvetlenou chodbou k laboratóriám. V prednej miestnosti sedel laborant Jura a krútil gombíkom prijímača.

— Tichšie, — povedal Rževskij.

— Tam to nie je počuť, — povedal Juročka, no hudbu stíšil, že ju takmer nebolo počuť. Hľadel na Ninočku. Prečo vlastne sem prišla v noci?

Rževskij postrčil Ninočku do spojovacej chodby. Tam ju prinútil, aby si umyla ruky odporne páchnucou tekutinou, podržal jej plášť, podal masku. Robil to rýchlo, nervózne. Ponáhľal sa.

Potom stlačil gombík na dverách izolovaného laboratória. Okienko sa odchýlilo. Dvere sa otvorili.

Vnútri bolo všetko inak ako predtým. Sarkofágy zmizli. Ninočka si bohvie prečo ani nevšimla, kedy ich odmontovali a odniesli. Namiesto toho sem dali posteľ. Celkom obyčajnú posteľ. Nemocničnú. Vedľa nej stála infúzna aparatúra a neveľký pult. Človek ležiaci na posteli spal. Jeho tvár Ninočku zarazila. Bola chladná a bledá. Na hlave mu rástli štetinovité zlatožlté vlasy. Ruky mal voľne položené pri tele na plachte. Službukonajúci pri pulte vstal a čosi šepkal Rževskému. On ho pozorne počúval, no pritom hľadel na Ivana. Zdravotná sestra, ktorá sedela z druhej strany postele na tmavom diváne, čo tu bol aj vtedy, keď Ivan neexistoval, rozospato žmúrila oči.

Ninočka hľadala na mládencovej tvári podobu so Rževským. Samozrejme, podobali sa. Ten istý nos, tvar brady… Zaujímavé, aké asi má oči?

Mládenec ani čoby bol počul jej otázku.

Ruky sa mu pohli. Pomaly otvoril oči. Rževského oči. Pozrel sa na Ninu, no akosi lenivo, mdlo, akoby sa mu ani nechcelo hľadieť. Nespoznal ju.

Jednou z prvých, ak nie prvou vlastnou, skutočnou spomienkou Ivana bolo:

Zobúdza sa uprostred noci. Po veľmi dlhom sne, no sen sa ešte neskončil, iba ho na okamih vypustil… Vidí, že nad jeho posteľou stojí v polotme chudá okatá dievčina s hustými tmavými vlasmi a naľakané naňho hľadí, ani čo by sa jej prisnil. Tá tvár mu je známa, no veľmi ťažko sa sústreďuje a rozpomína, odkiaľ to dievča pozná, potom dievča ustúpi z obzoru, a on zrazu chápe, že prišla Nina, Ninočka, Elzina dcéra, hoci vôbec nechápe, čo znamená ten zhluk písmen — El-za…

Potom Ivan opäť precitol, no bolo už ráno a štrbinou stiahnutých roliet sa predieralo slnko, celkom také, ako keď s Lizou a Kaťou bývali pri Kaunase, v dedine, a on nevstával, lebo čakal, kým Liza prvá vyskočí z postele, pobehne, dupkajúc bosými nohami po vyleštenej podlahe k oknu, a jediným prudkým pohybom vytiahne rolety, doslova ich vyhodí do vzduchu, a teplý slnečný lúč, nasýtený mriežkovým tieňom lístia, ako akvárium rybkami, vnikne do izby…

V laboratóriu bola Ninočka. Sedela v kúte a so sklonenou hlavou prepisovala akýsi papier, zavše vystrčila červený špicatý jazyk, rýchlo ako hadík, aby odstránila prameň vlasov. Zvláštne, ale nikdy predtým si Ninu nevšímal. Už je v ústave pol roka, a takmer sa s ním nestretáva. A mimochodom, načo aj? To, že ju preložil do laboratória, bolo iba preto, že ho o to prosila Elza, ktorej bolo nepríjemné prosíkať, no podstúpila to preto, lebo údelom matiek je starať sa o svoje deti, trápiť sa kvôli nim. Ale prečo je Ninočka práve tu?

Zároveň si uvedomil, že je chorý. Nevedel, kedy a na čo ochorel, ale bola to choroba vážna, inak by ho neboli dali do tejto miestnosti. Zrazu prišla nová spomienka — spomienky sa zjavovali, ako obraz na fotografickom papieri vo vývojke: v červenom tlmenom svetle nevieš, aký obraz sa zjaví na bielom papieri.

Spomienky boli nepríjemné a znepokojujúce — bolo treba sa v nich zorientovať a chápať ich, no pochopiť sa nedali, lebo išlo o to, že on, Sergej Rževskij, ktorý tu leží vo svojom vlastnom laboratóriu, vôbec nie je Sergej Rževskij, ale niekto iný, zatiaľ ešte bez mena, a preto nepravý, ešte neexistujúci človek, ktorého možno zlikvidovať rovnako, ako ho aj počali, a neschopnosť toto všetko pochopiť tkvela v tom, že ho počal ten istý Sergej Rževskij, čiže on sám, ktorý teraz existuje mimo neho…

Zrazu sa tieto myšlienky pretrhli — začul vzrušené hlasy. Plnoštíhla žena v bielom plášti, ktorú nepoznal, mlela čosi o strese, mládenec, známa tvár — pracuje tu ako technik? — čosi robil s prístrojmi. Pocítil pichnutie, krátku bolesť a sklz na saniach do nebytia.

Do tohto nebytia prenikali hlasy zvonku. Pochopil, že to hovoria o ňom ako o Ivanovi, a on po celý ten čas chcel bez rozhorčenia, bez znepokojenia ticho a pokojne opraviť hovoriacich a vysvetliť im, že sa mýlia, že on je Sergej Rževskij, hoci sám chápe, že takto sa volať nemá právo, lebo Sergej Rževskij ho vymyslel a vytvoril.

A keď sa opäť prebudil, ráno ďalšieho dňa, už si uvedomil a aj precítil svoju izolovanosť od Rževského, svoje vlastné ja, a vôbec sa nečudoval, keď Sergej Rževskij, sediac pri jeho posteli a sledujúc prístroje hneď po jeho prebudení, povedal:

— Dobré ráno, Ivan. Chcem sa s tebou porozprávať.

Ivan privrel oči, opäť ich otvoril, a dal tak najavo, že ho bude počúvať.

— Ahoj, Ivan, — povedala Ninočka, keď ako obvykle vbehla do laboratória a ako obvykle sa Ivanovi zdalo, že ju privial svieži vietor. — Už si obedoval? Ja som nestihla — zabehla som do bufetu, ale je tam hrozná fronta, vieš si to predstaviť?

Ivan prikývol. Zrazu si spomenul, aké fronty bývajú v bufete, i zažiadalo sa mu zavolať si Aleviča a pripomenúť mu, že starý už trikrát sľúbil pripojiť k bufetu vedľajšiu miestnosť.

Ivan potriasol hlavou, ako vždy, keď chcel zahnať zbytočné, cudzie myšlienky — toto gesto jeho otec nerobieval.

— Daj si sliepku, — povedal. — Beztak ju nechcem.

Marija Stepanovna, zdravotná sestra, vyčítavo vzdychla.

Neznášala dôvernosti medzi pacientmi a personálom. Ninočka predstavovala personál, Ivan bol pacient. Nič sa nedá robiť — na tom spočíva poriadok, jediné, čoho sa možno držať v tomto bláznivom dome.

— Dobre, — povedala Ninočka. — Naozaj nie si hladný?

— Kŕmia ma, ani čo by som bol v olympijskom výbere pre ťažkú atletiku, — povedal Ivan.

Nina sa pustila do sliepky. Ivan hľadel do okna. Toho roku napadol sneh veľmi skoro, možno sa ešte roztopí, no lepšie by bolo, keby sa udržal a prestali tie dažde. Ivan si pomyslel, ako dávno už nestál na lyžiach, pritom potriasol hlavou a Nina, spozorujúc toto gesto, zahmkala a povedala:

— Viem, na čo si myslel. Pomyslel si si: Dobre by bolo zalyžovať si.

— Ako si to uhádla?

— Som telepatka. Predstav si, práve som si pomyslela to isté, prečo by to nenapadlo aj tebe. Vieš sa lyžovať?

— Vedel som sa, — povedal Ivan.

— Odchádzam, — povedala Marija Ivanovna. — Vrátim sa o polhodinu.

— Choďte vôbec domov, — povedal Ivan. — Načo ma strážite? Som zdravý ako buk.

— Mnohí ľudia sú na pohľad zdraví. Pôsobia takým dojmom, — v hlase Marije Stepanovny bolo cítiť, že pacienta odsudzuje, usvedčuje z nerozvážnosti.