Prešlo zopár dní a predpoklad doktora Strešného sa začal napĺňať.

„Dnes ma poštípal komár. Vlastne to nie je komár, ale hmyz, ktorý pôsobí na nás ľudí ako komáre na Zemi. Je malý, ticho bzučí, a čo je hlavné, štípe. Aby sme si nezaťažovali fantáziu vymýšľaním nových názvov, budeme volať tohto mučiteľa komárom. Hneď som upozornil Ninu, že treba podniknúť opatrenia proti invázii komárov. Áno, proti invázii, zdôraznil som, pretože všetko nasvedčuje tomu, že tento krvopijca nie je nezvyčajný exotický hosť na našom pahorku. Za ním prídu ďalší milovníci mojej krvi…“

O tri dni dostal Leopold zimnicu. Tri dni ho striasalo, po tri dni doktor Strešnij zápasil s neviditeľným, neznámym, nepremožiteľným nepriateľom, ktorý našťastie nebol taký húževnatý, aby svoju obeť usmrtil. Na tretí deň zimnica ustúpila. S trochou šťastia sa skúsenému lekárovi podarilo zistiť, že pôvodcami zimnice sú komáre. Preto sa celý týždeň, počas ktorého takmer všetci pracovníci stanice /vrátane doktora Strešného/ stihli prekonať zimnicu, na stranách denníka venoval výlučne komárom. Z týchto zápisov Pavlyša najväčšmi zaujali vety, ktoré si lekár podčiarkol, aby ich neskôr ľahko našiel.

„Komáre hniezdia niekde blízko nás. Vyletujú po západe slnka a podľa všetkého výborne reagujú na teplo. Doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť dve dôležité veci: koho okrem nás napádajú a aký je ich životný cyklus. Len čo budem mať trochu času, vyberiem sa hľadať ich bydlisko.“

Lekár to už nestihol, zjavili sa draky… Horšie zlo ako komáre. Denník dopodrobna opisoval všetky prípady útoku drakov na ľudí. Doktor Strešnij sa pokúšal nájsť v nich logiku, súvislosť. Výkričníkom označil miesto, kde písal: „Drak chcel stoj čo stoj schmatnúť Leopolda, aj keď sa už skryl v budove. Dobýjal sa do dverí a chcel ho vytiahnuť von.“

Pavlyš ani nevedel, ako vošla malá Taťjana. Dvere boli otvorené, a pohrúžený do čítania až vtedy zbadal, že mu číta ponad plece denník, keď mu za chrbtom zacvakali dračie zuby — Taťjanin náhrdelník.

— Nechcela som vás vyrušiť, doktor, — povedala. — Dnes som vám takmer zachránila život, nuž nemáte právo vyhnať ma. Tým skôr, že aj ja mám svoju teóriu.

— Rozprávajte, — vyzval ju a zavrel denník.

— Samozrejme, draky neznášajú ľudí. A viete prečo? Asi pred desiatimi rokmi tu pristala hviezdna expedícia. Nie naša, iná. Aj to boli antropoidi. Keď tu žili, veľmi znenávideli draky. Poľovali na ne, hľadali ich hniezda, kladivami rozbíjali dračie vajcia a zabíjali mláďatá. A draky majú výbornú pamäť. Teraz sa nazdávajú, že sa nepriatelia vrátili. Je to presvedčivé?

— A čo navrhuješ? — Pavlyš sa vyhol priamej odpovedi.

— Ja? Zatiaľ chodiť štvornožky a pokúsiť sa nájsť stopy po tej expedícii.

— Prečo štvornožky?

— Aby nás nepokladali za ľudí.

— To je pekná báchorka, — povedal v domnienke, že Taťjana žartuje. Vtom si však uvedomil, že žart skrýva zaujímavý postreh. — To je pravda, keď drak na mňa pikoval, zaťal pazúrmi privysoko.

— No vidíte, — potešila sa Taňa. — Stojí to za pokus. Však?

Pavlyš sa usmial, nepovedal nič. Taňa odbehla. Znova otvoril Strešného denník.

„Predpokladám, že populácia pahorku je stabilná a priestorovo obmedzená, takže komáre nelietajú zďaleka. Treba to zistiť označením niekoľkých exemplárov…“

Pavlyš obrátil stranu.

„…Keď nastane noc a človek nemôže spať, pretože nič tak veľmi nezaháňa spánok ako nevyriešený problém, predstavivosť nezastretá dennou realitou trhá medze logiky a ponúka riešenia, ktoré by sa cez deň zdali trápne, detské, naivné… Píšem hlavne v noci, teraz sú dve hodiny preč, stanica spí, vlastne nie, Jim nespí, má záchvat zimnice, pred chvíľou som sa bol naňho pozrieť. Vnucujú sa mi výjavy z minulosti tejto planéty, kde niet miesta pre človeka, do ktorej sa človek nehodí, a možno sa nehodí ani do jej prítomnosti. Zvykli sme si pripisovať okolitému svetu rozum; je to atavizmus z pra-pradávna, keď lesy, hory, aj more, aj slnko boli živé, väčšinou zlé a úkladné, málokedy dobré bytosti, ktoré mali niečo spoločné s každým slovom, myšlienkou, pochybami prvobytného človeka. Nepriateľský svet, ktorý si ľudia ešte nepodmanili, bol ovládnutý cudzím rozumom, zosielajúcim na ľudí dažde a sneh, vietor, suchá a zúrivé dravce. A tu? Či sa neskrýva za cieľavedomým hnevom drakov a komárov cudzia vôľa, nám cudzí a nepriateľský rozum, pre ktorý sú naši konkrétni hrýzaví nepriatelia iba nástroje pomsty, alebo azda leukocyty vyháňajúce cudzí prvok z organizmu? Za zamrežovaným oknom mrholí, Clarena vyčkáva… Nie, je čas spať…“

Tým sa zápisky končili. Lekár už nemal príležitosť vrátiť sa k denníku.

Uprostred jedálne stála malá Taťjana. Strapatá, blčiace oči, na prsiach sa jej blýskajú dračie zuby. Nad ňou stál zamračený Leskin. Nina sedela za stolom a premáhala smiech.

— Keby si zahynula, — vysvetľoval Leskin Tani, — mohli by sme zbaliť stanicu. Alebo si myslíš, že niekto povolí expedíciu prieskumníkom, čo sa vydávajú napospas kadejakým príšerám?

— Nie, — riekla malá Taňa. — To si nemyslím.

— Aha! — Leskin zazrel Pavlyša. — Mám taký pocit, že doktor je do tejto výtržnosti zapletený.

— Nie som, — ponáhľal sa Pavlyš s odpoveďou. — Neviem totiž, čo sa stalo.

— Tanečka, — povedala Nina láskavým hlasom. — Povedz mu, čo sa stalo.

— Prisahám, doktor za nič nemôže! — zvolala Taťjana. — Nemal o tom ani tušenia. O čo teda ide. Vyviezla som planétochod, prehodila som si cez seba deku, vyliezla som spodnými dverami a vyšla na voľné priestranstvo.

— Džigit sa nebojí rohov a kopýt, — záhadne zacitoval Jim.

Očividne ju neodsudzoval.

— Plazila som sa a draky lietali nado mnou.

— Nelietali, pikovali, — opravil ju Leskin.

— A kým sa Leskin, ktorý ma pozoroval z okna observatória, pchal cez mreže, pretože celkom zabudol, kde sú dvere, — pokračovala Taňa, — priplazila som sa spať. Teraz ho mrzí, že ma nestihol zachrániť.

— Rozumiem, — povedal Pavlyš. — Chceli ste zistiť, či draky napádajú plaziace sa tvory. A názorne ste im takého tvora predviedli.

— Ste naozaj dôvtipný, — súhlasne prikývla Taťjana.

— A ony sa vrhli na ňu, — povedal Jim. — Experiment našťastie nevyšiel. Veď by sme sa museli plaziť. Viete si ma predstaviť?

Veľká Taťjana zavolala z kuchyne:

— Nesiem vývar, tak prestaňte už s tými hrôzami, lebo stratíte chuť do jedla!

Pavlyš si sadol na svoje miesto vedľa Niny. Potichu sa spýtala:

— Všimli ste si, že Taťjana sa preplazila niekoľko metrov a stihla sa vrátiť? Draky jej zatínali pazúry nad hlavou, ale nezasiahli ju.

— Presne tak! — začula ju malá Taňa.

— Mužom sa povoľuje padať na kolená len pri mojich nohách, — zhrnula diskusiu veľká Taťjana. — Žien sa to netýka. Vezmite to na vedomie, doktor. Nesmiete sa ponižovať pred drakmi.

— Beriem na vedomie, — usmial sa Pavlyš.

— Aj tak musím vyjadriť svoje pobúrenie, — ozval sa Leskin. — Veď to nejde, obracať na žart vážne skutočnosti. Smejete sa, a zabúdate nielen na Taťjanino hrubé porušenie disciplíny, ale zabúdate pritom aj na to, že v dôsledku nášho správania nás draky všetkých pohlušia.