— V skutočnosti ten rozhovor o ničom nerozhodol, — povedal Ivan. — Všetko závisí od nás. Vyhadzuješ niečo z hlavy, schovávaš na samom dne mozgu, zasypávaš hromadami banalít. No ja nemôžem skrývať na svojom dne tvoje tajnosti. Bremeno minulosti je pre teba zastaraný zubný kaz. Nič viac. A čo keď v každom človeku, nezávisle od jeho ponímania vlastného života, sa tají podvedomá stupnica skutkov pre rozvitie jeho osobnosti? Na takejto stupnici bol tvoj rozchod s Lizou nesmierne dôležitý. Veď ty si chcel všetko nechať tak a bežať za ňou… Namiesto toho si sa však trepal na mimoriadne dôležitú konferenciu do Dušanbe.

— Počkaj, — Rževskij tiež vstal, pristúpil k oknu a postavil sa vedľa syna. Zahľadel sa na oblaky. — Ako len menia tvar. Voľakedy som sa na ne rád díval… Čo som to len chcel? Áno, ty sa po celý čas chceš odo mňa odlišovať, stať sa samobytnou osobnosťou. Chápem ťa. Ale veď ty sám sebe prekážaš. Pokiaľ sa prehrabávaš v mojej minulosti, si so mnou spútaný. Musíš presvedčiť sám seba: To nie je moja minulosť! To je Sergejova minulosť!

— Nemôžem žiť, kým nevyhrabem to, čo máš ukryté v najspodnejších vrstvách mozgu.

— Ale prečo?

— Pretože som tvoja genetická napodobenina. Ak si zlodej, musím pochopiť prečo, aby som sa sám nestal zlodejom. Ak si vrah, zradca, zbabelec, egoista, musím pochopiť, či som zdedil tieto tvoje vlastnosti, alebo či sa im môžem vyhnúť.

— A ty si tiež myslíš, že som vrah?

— Hoci som zdedil tvoju pamäť, nič som nepochopil!

— Azda v mojej minulosti niet nič, čo by ťa potešilo? — Rževskij sa pokúsil o úsmev.

— Ale áno, — povedal Ivan, otočil sa k nemu a zahľadel sa mu do očí. — Je to večer na brehu Volchova, keď si sedel s Paškom Dubovom a prišiel aj Koľa s novinami…

— Veď je to hlúposť, — sebavedome povedal Rževskij. Neuveril mu. Vrátil sa k písaciemu stolu, bohvie prečo zalistoval v stolnom kalendári. Vzdychol si.

— Buď taký láskavý, — povedal, — dnes si oddýchni. Zajtra je konzílium. Ak chceš, poviem Ninočke, aby sa s tebou prešla.

— Musí sa učiť, — odvetil Ivan.

Byť na mieste lekárov, Ivan by nebol riskoval — strčil by sa na kliniku a zbavil sa tak všetkých problémov.

Ak by lekárom začal dokazovať, že ide o mimoriadne preťaženie mozgu, buď by mu neverili, alebo by ho začali liečiť… Nie, neslobodno sa vzdať.

Hneď ráno sa Ivan poslušne podrobil všetkým analýzam, potom vyhlásil Ninočke, že nepotrebuje jej starostlivosť. Ninočka vybadala, že niečo nie je v poriadku, no nič nepovedala. Ako dobre vychované dieťa. Potom si Ivan strčil do vrecka výplatu, ústavnú legitimáciu, teplo sa obliekol a vyšiel do záhrady.

Zo záhrady známym chodníčkom, šmýkajúc sa po topiacom sa snehu, prišiel na autobusovú zastávku. Cítil sa pod psa, no musel sa ovládať. Vyšlo slnko. Bolo ticho, iba akési jarné vtáča štebotalo.

Bohvie prečo si pamätal, že Viktor vždy chodieval obedovať do reštaurácie na rohu Černyševského a Chlopotnej. Tam poznal všetky čašníčky, aj pivo mu vždy nechali. Zrejme sa mu pri akomsi náhodnom stretnutí s tým pochválil… Ivan teraz šiel do tejto reštaurácie. No Viktor tam nebol. Nuž vyšiel na ulicu — v reštaurácii bolo dusno od zvyčajných výparov, a začala sa mu krútiť hlava — tiež zlý symptóm.

Stál pri vchode do reštaurácie, opierajúc sa chrbtom o studenú stenu. Zrazu mu napadlo, ako by sa dal zjednodušiť proces rozkladu DNK, a v duchu začal konštruovať taký prístroj, no vtom zbadal Viktora, ako sa vlečie po ulici. Už-už prešiel, no predsa si všimol Ivana. Zastavil sa, zjavne napätý.

— Dobrý deň, — povedal Ivan. — Čakám na vás.

— Rozumiem, — rýchlo odvetil Viktor. — Samozrejme, prečo by sme sa neporozprávali, keď nám to naposledy nevyšlo. Sám som už o tom uvažoval. Tu vo dvore sú lavičky, v lete sem chodievam na pivo. Posedíme si? Nik nás tu neuvidí!

Viktor prvý podišiel k lavičke — rukavicou zmietol z nej sneh.

— Neprechladnete?

Ivan si sadol, zapálil si. Fajčil viac ako Rževskij.

— Pochopte ma správne, — pokračoval Viktor. — Nemám proti vášmu vzťahu s Ninočkou nič. Nemyslite si.

Panebože, pomyslel si Ivan unavene, on si myslí, že sa zberám oženiť s Ninou — akiste o tom debatujú v kuchyni a boja sa toho. Je v tom čosi zakázané, a zároveň pocta.

— Chcel som sa vás spýtať na čosi celkom iné. Na to, čo sa udialo pred dvadsiatimi piatimi rokmi.

— Pred dvadsiatimi piatimi rokmi?

— Čo si myslíte, prečo Rževskij odišiel od Lizy?

— On neodišiel, — odvrkol Viktor. — Ona sama ušla. Bola to veľmi hrdá žena — ukrivdilo sa jej, nuž ušla. Za to vám ručím.

— Ako to, azda ju Sergej urazil?

— Fakticky ju zahubil, nebojím sa nadsádzky. Kvôli nemu sa všetkého zriekla…

— Čo ste vy vtedy robili?

— Vedel som, že Sergej je egoista. Ale nie v zlom zmysle slova, lenže preňho bola veda všetkým. Videlo sa mu, že mu Liza prekáža. Preto ju aj odpratal z cesty… Neostávalo jej nič iné, iba ujsť.

Viktor fajčil dychtivo, hlboko vťahoval. Ako len nenávidí Sergeja, pomyslel si Ivan, dokonca aj teraz, po toľkých rokoch. Nič mu nemôže odpustiť. Ba možno za tie dlhé roky sa v ňom zlosť ešte nahromadila.

— Prečo ste mu povedali, že ho nevezmú na ašpirantúru?

— Ja? Nikdy som mu to nepovedal. Veru nie.

Inú odpoveď Ivan ani nečakal.

— Potom ste Lizu ešte videli?

— Chceš to vedieť ty, alebo ťa poslal Sergej?

— Sergej o ničom nevie.

— Tebe to poviem. Liza mi zavolala, celá uplakaná. Hlas sa jej triasol. Serioža, vraví, ma opustil. Ja som sa s ňou stretol. Kaťa je chorá, hovorím, kam sa podeješ? Ale veď vieš, ak si Liza niečo vzala do hlavy, ani tanky ju nezastavili. Ja, vraví, mu prekážať nebudem, veda mu je dôležitejšia ako my. Nuž som ju vyprevadil…

— Kam vyprevadil?

— Kam? No na stanicu, šla do Vologdy.

— A čo bolo potom?

— O niekoľko mesiacov umrela. Myslím si, že spáchala samovraždu… Potom som sa už nemohol priateliť so Rževským. A načo to ty všetko chceš vedieť?

— Musím sa dozvedieť pravdu.

— Pravdu? — začudoval sa Viktor. — A vari nejaká existuje? Umiera s ľuďmi. Koľko ľudí, toľko právd.

— Ja potrebujem len jednu pravdu, — zopakoval Ivan.

— Tak ju hľadaj. Iba sa potom na mňa nehnevaj.

— Kde bývala Lizina mama?

— Počuj, veď odvtedy už prešlo bezmála tridsať rokov!

— Bývali ste tam predsa aj vy. Poznáte tú adresu.

— Zabudol som ju. Namojdušu zabudol.

— Len porozmýšľajte.

— Teraz tam už nik nebýva. Jekaterina Georgijevna Maximovová, tak sa volala jej mama, umrela asi pred desiatimi rokmi. Už tam nikoho nenájdete. Aj Lizin brat sa kamsi odsťahoval.

— Boli ste tam?

— Zapíš si, Arbat, dom…

Viktor sa pozeral na Ivana, ako si zapisuje adresu. Potom povedal:

— Dajme si radšej jedno pivo — všetky čašníčky tu poznám…