Spoza dvier doliehali hlasy rodičov:

— Predstav si, búrajú baraky, — hovorí matka.

— Aké baraky?

— Tie, kde býval s Lizou.

Rževskij vyprevadil ďalšiu komisiu z laboratória. Chvíľu si ešte posedeli v kancelárii. Lenočka priniesla kávu s lokšami. Debatovalo sa len tak, o všeličom. Strumilov nadhodil, že na prízemí nie sú mreže. Alevič využil situáciu a hneď žiadal peniaze na opravy — priečelie je už na zaplakanie, parkety sa doslova rozpadávajú. A čo keď k nim zavítajú zahraničné delegácie? „Len sa vy neponáhľajte so zahraničnými delegáciami,“ povedal Ostapenko. Chruckij zvrtol reč na kongres v Brne, radili sa, koho poslať. Rževskij pil kávu, diskutoval s vedením, navonok sa tváril, že patrí k ich kategórii, no v skutočnosti rozmýšľal o tom, ako prebieha delenie prvých buniek. Doslova videl pred sebou — akoby v zornom poli mikroskopu — ako sa bunky pohybujú, preliačujú. Hlavne aby sa im podarilo uskutočniť prenos…

Potom dlho sedel v izolovanom laboratóriu. Pod ním štekali psi, potom sa ozvalo rinčanie. Rževskij si pomyslel, že opice sa zrejme nudia — privolávajú ľudí hrnčekom o mreže klietky.

Izolované laboratórium bolo priam chirurgicky osvetlené. Službu konajúci Toľa Milenkov, aby neprekážal riaditeľovi, tváril sa, že číta anglickú detektívku. Preňho bol riaditeľ géniom a tešilo ho to.

Rževskij šiel domov peši. Zastavil sa pri baraku, dvere boli odchýlené. Vošiel dnu. Zavanulo prachom a dlhoročným ľudským bývaním. Svetlo nefungovalo, dávno ho už odpojili. Zapálil zápalku, no hneď si povedal, že zbytočne — dobre si pamätal, koľko schodov vedie nahor. Vyšiel na poschodie a premkol ho zvláštny pocit, ani čo by nevchádzal do prázdneho opusteného baraka, ale domov, kde za dvermi určite stojí a počúva jeho kroky Liza. Otvára, hľadí a mlčí. Unavene jej podáva tašku s nákupmi alebo aktovku, aby ju postavila na stolček v malej predsieni, a hovorí: „Nehnevaj sa, Liza, bol som v knižnici, ušla mi električka.“ Katka — spí za stolom na prični, ktorú sám zhlobil, nie bohvieako, no drží dobre — zastoná v spánku. A Liza s previnilým úsmevom hovorí: „Fašírky sú celkom studené. Dvakrát som ich už zohrievala.“

Dvere boli otvorené. Do okna hľadel mesiac, na dlážke sa povaľovali staré časopisy. Iné nič. Nič z minulosti. Aj tapety sú iné.

Rževskij podišiel k oknu. Keď v noci nemohol spávať, vyliezol spod prikrývky a šiel k oknu, otvoril ho, fajčil a hľadel do prázdna. Tam, kde teraz stoja svetlé domy nového sídliska, sa temnela zeleň. Uprostred nej sa tajila dedinka, kam Liza chodila po mlieko, keď bola Katka prechladnutá. Zrazu spozornel. Vedel, že Liza sa už-už zobudí — vždy sa prebrala, keď v noci vstal. „Čo ti je? Je ti zle?“ „Jednoducho iba nemôžem spať.“ „To sa len tak jednoducho nestáva. Trápi ťa niečo? Je ti zle?“ „Nie, je mi dobre. Premýšľam.“ Často sa k nej správal nezdvorilo, unavovala ho jej prepiata starostlivosť, výbuchy žiarlivosti a jemné, až takmer bojazlivé dotyky. „Dám ti valeriánske kvapky?“ „Ešteže čo!“

Vrzgol schod na schodisku. Potom buchot. Šramot. Akoby sa ten, čo vystupoval nahor, ako neisto a pomaly ohmatkával rukou stenu, udrel o výčnelok.

Mal by som sa báť, hovoril si Rževskij. Kto len môže teraz uprostred noci vystupovať po schodisku opusteného baraku?

Dvere sa otvárali pomaly, akoby ten, čo sem vstupoval, si nebol istý, či sú to tie pravé dvere.

Rževskij ustúpil nabok, aby nestál v okne.

10

Chlap, čo vošiel do izby, sa neisto zastavil na prahu. Rževského oči si už zvykli na tmu, navyše izbu osvetľoval mesiac, nuž videl, že chlap šmátra rukou vpravo po stene, a došlo mu, že tam by mal byť vypínač. Koľkokrát on sám takto naťahoval ruku a zažínal svetlo. Ozvalo sa šťuknutie.

— Dočerta! — zašepkal chlap.

— Počuj, svetlo už predsa odpojili, — povedal Rževskij. — Tieto baraky už vysťahovali, nevšimol si si?

Chlap zamrel, pritisol sa do kúta, nespoznal Rževského hlas, a tak strašne sa vyľakal, že sa jeho tučné telo rozlialo po stene.

— Vari si sa naľakal? — Rževskij podišiel k Viktorovi, potkol sa o kopu časopisov, takže skoro spadol. — To som ja, Sergej.

— Ty? Čo tu robíš? — zachrípnuté sa spýtal Viktor. — Naľakal som sa. Vôbec mi nenapadlo, že by som tu niekoho mohol stretnúť. Odmlčali sa.

— Zapáliš si? — spýtal sa Rževskij.

— Nedbám.

Rževskij vytiahol cigarety. Keď si Viktor pripaľoval, naklonil sa a Rževskij zbadal plešinu, ktorú skrývali nabok sčesané riedke vlasy.

— Dávno som ťa nevidel, — poznamenal Rževskij.

— Vari pôjdem, — povedal Viktor.

Rževskij prikývol. Tiež by už mal ísť. No akosi sa mu nechcelo ísť nocou s Viktorom. Viktorove topánky ťažko dopadali na schody. Schodisko stonalo. Potom všetko zmĺklo.

Iste mu Elza povedala, že búrajú baraky, pomyslel si Sergej. Možnože sem Viktor chodil aj predtým? Jeho, Rževského, sem ťahá minulosť, podobne ako vraha, ktorý prichádza na miesto zločinu. A tam ho aj chytia. Chytil ho Viktor? Nie. Sám prišiel. Rževskij zavrel oči a usiloval sa vybaviť si izbu tak, ako vyzerala vtedy. V duchu ju zariaďoval nábytkom, potom položil na stôl svoje knihy a spomenul si, že stolnú lampu tienili starou šatkou, aby svetlo nezobudilo Katku. A Liza ležala v prítmí a hľadela mu na chrbát. Cítil jej pohľad, ako sa premáha, aby nezakašľala a nehýbala sa. Ten pohľad mu však nedal pracovať. Ticho jej hovoril: „Spi, musíš ráno skoro vstať.“ „Dobre,“ odpovedala Liza, „už spím.“

V to posledné ráno zaspali tak asi o piatej. Už svitalo. Celú noc sa pošepky zhovárali. Keď otvoril oči, akoby v hroznom sne ju videl, že stojí vo dverách, držiac za ruku naobliekanú Katku a v druhej ruke kufor. Vtedy si ešte neuvedomil, že Liza odchádza navždy. No to, že odchádza, bolo preňho úľavou, východiskom zo slepej uličky. Znova zaspal…

Rževskij otvoril oči. Čerstvý nočný vetrík vnikol cez rozbité krídlo okna a zašušťal papiermi na dlážke.

Vyhodil cigaretu von oknom a zišiel dolu. Premkla ho taká smrteľná, hlboká, beznádejná úzkosť, že keď uvidel — neďaleko za stromom — Viktora, ktorý tam stál a čakal, znehybnel, ani nevyšiel von. Až keď Viktor zažal zápalku a opäť si pripaľoval, vybehol spod brány, prekĺzol popri stene za roh a skočil do kríkov.

Nina sa veľmi chcela pozrieť do izolovaného laboratória, centra, okolo ktorého sa už šiesty týždeň krútil život v ústave. No nijako sa jej to nedarilo. Mali tam prístup iba piati či šiesti — okrem Rževského a Ostapenka z prezídia. Pravda, zo tri razy prišli akísi Rževského priatelia, šediví, postarší. Koľa Milenkov ich všetkých poznal — akademik ten a ten, akademik onen… Týchto súdruhov Rževskij sám zaviedol dovnútra a dlho sa tam zdržali.

— Pochop ma, Milenkov, — povedala Ninočka, ktorá si na Koľu už zvykla a vôbec sa ho nebála. — Pre mňa je to ako dvere do Modrofúzovho zámku. Pamätáš sa?

— Pamätám. Chceš silou-mocou neslávne skončiť svoj mladý život. Neuvedomuješ si, že Modrofúz nás oboch môže vyraziť z ústavu. A ja čo nevidieť mám dostať doktorát.

Rževského osobne Ninočka nemala odvahu o to požiadať, hoci ho teraz videla každý deň a on ju už pokladal za svoju spolupracovníčku — nie za Elzinu dcéru, dokonca ju aj okríkol, chápete ten rozdiel? Bol zlostný, nervózny, vyhrešil kde-koho pre nič-zanič. No nehnevali sa naňho, chápali ho, veď to prvý umelý človek rastie v biokúpeli u nich v ústave, a nie kdesi vo Švajčiarsku.

Napokon sa Ninočka predsa len dostala do laboratória.

Bol večer, tma a akosi tiesnivo. Stromy za oknami už takmer opŕchli, jeden žltý javorový list sa prilepil na sklo. Vyzeralo to prekrásne. Koľa vyšiel z izolovaného laboratória, uvidel Ninočku, ako sedí za svojím stolom s knihou, a spýtal sa: