Oba šimpanzy boli umiestnené na prízemí vo veľkej miestnosti rozdelenej napoly hrubou riedkou sieťou. Boli izolované od psov, ktoré sa tiesnili v suteréne a zavše tam robili pekelný hurhaj, akoby sa búrili proti svojmu osudu pokusných zvierat.

Gurinová mala vlhké oči.

— Zamkla som, — tvrdila. — Skontrolovala som zámku pred odchodom, naozaj som ju skontrolovala.

Šimpanzy sa na seba veľmi podobali. Iba z výrazu tváre Johna, dospelého samca, zmizlo šibalstvo a roztopašná živosť. Spokojne si škrabkal brucho, trochu prižmúril oči a solídne kývol Rževskému. Nezačal drankať — vedel, že od neho beztak nič nevydranká. Ak bude chcieť, dá aj sám. Lev — ten je živší. Zmraštil tvár, zarážajúco podobnú na otcovu. Opice majú rozličný obličaj, podobne ako ľudia, ak sa s nimi človek zblíži, nikdy si ich nespletie. Lev vyceril zuby. Bol spokojný sám so sebou.

— Ty hnusoba, len-len že si nezabil riaditeľa, — vyčítal mu Alevič.

— Čia je to klietka? — spýtal sa Rževskij.

— Akože čia? — nechápala Gurinová.

— Je Lev vo svojej klietke?

— Áno, vo svojej, — odvetila Gurinová.

— Mýlite sa, — opravil ju Alevič. — My sme ho sem preložili iba tento týždeň. Vymenili sme klietky.

— Tak je, — povedal Rževskij. — V tom prípade je všetko jasné.

— Čo? — Gurinová bola veľmi pekná, krehká ružová kráska, akoby vystrihnutá z nemeckej vianočnej pohľadnice. Len oči mala teraz červené.

Rževskij pristúpil ku klietke a strčil ruku dovnútra. Lev vystrel labu a ukazovákom sa mu dotkol ruky.

— Pozor, — zašepkala Gurinová.

— Nič sa nebojte, Svetlana, — upokojoval ju Rževskij. — My sme starí známi. Poznáme sa už päť rokov.

Gurinová mu neoponovala, neodvážila sa. Lev sa ocitol vo viváriu pred tromi týždňami. Predtým ho Rževskij nemohol vidieť. Ale nemalo význam mu protirečiť. Riaditeľ by mal vedieť, čo hovorí. Ak, pravda, neutrpel otras mozgu.

— Nože mi ukáž, Lev, — prikázal Rževskij, — ako sa otvára táto zámka.

John sa pohniezdil vo svojej klietke, zavrčal, bol akýsi nesvoj.

— No, čo je to s tebou, — nástojil Rževskij. — My už vieme o tvojom malom tajomstve.

Lev sklonil hlavu nabok. Všetko rozumel. Potom si známym pohybom — celkom ako John — poškrabkal brucho.

— Už si to zožral, — povedal Rževskij. — Odmena sa dvakrát nedáva. Zjedol si bez povolenia.

Vybral z vrecka červený papierik od cukríka a ukázal ho Levovi. Johna to priviedlo do zúrivosti. Lomcoval klietkou, chcel sa dostať k synovi, potrestať ho za svojvôľu.

Lev lenivo zdvihol labu, dlhými prstami mykol zámkou, trocha ju nadvihol. Zámka cvakla a otvorila sa.

— Tak, a toto je celé tajomstvo, — povedal Rževskij. — Ďakujem, že si nám to predviedol, Lev.

— Nevedela som, čestné slovo som o tom nevedela, — povedala Gurinová.

— Pravdaže. Nemohli ste to vedieť. Vedel to iba John a ja. No John to nevyužil. Veď nič nepotreboval. Je to chlapík, ako sa patrí…

„Chlapík“ zatiaľ zúril ďalej. Mal strašné žlté očné zuby a od hnevu gúľal očami, že mu bolo vidno len bielka.

— Vymeníme zámku, — uisťoval Alevič riaditeľa. — Hneď aj zavolám zámočníka. Naničhodník akýsi! Našiel cestu do vašej kancelárie. Aký je len bystrý!

— Ďakujem, Lev, — povedal Rževskij, — ďakujem ti, si chlapík.

V kancelárii Rževskij pristúpil k oknu. Videl skupinky stromov a uprostred nich rovnomernú prerušovanú čiaru tmavozelených striech barakov. Na konci hustej zelene pri ceste, tam, kde predtým boli strechy, zívala pustatina.

Vtedy to u nich bolo s peniazmi všelijako, vlastne vôbec nijaké nemali. A Elzina susedka kdesi cestovala, podľa všetkého do Saranska. Predala im tachtu za sto starých rubľov. Bolo to lacno. Vliekli ju cez polovicu mesta, Viktor sa čoraz častejšie zastavoval, aby si oddýchol, sadol si na ňu rovno na chodníku. Ľudia chodili okolo, obzerali sa, podaktorí si z nich uťahovali. Viktorovi sa to celkom páčilo. Liza sa hanbila, odišla nabok, Elza prešľapovala okolo Viktora, súrila ho, aby vstal a šiel ďalej — Viktorovi to šlo na nervy, milo sa usmieval, mierne rozkladal rukami, utieral si z čela kvapky potu. Vždy sa rýchlo unavil, fyzicky i duševne. „Ešte chvíľku,“ povedal, „dám si cigaretku a pôjdeme.“ Tachta nemala nohy, na smetisku pri baraku našli tehly a nimi ju podložili. Preto sme nazvali tachtu pieckou. Liza bola šťastím celá bez seba. Tachta bola pre ňu symbolom domova, imania, ba dokonca trvácnosti.

V predsieni nervózne, až hystericky zaklopkali Elzine kroky. Krátke staccato v kancelárii. Ticho. Rževskij sa neobrátil.

— Sergej! Čo to má znamenať?

— Nič.

Podišiel k stolu. Elza na počudovanie vyzerá mlado. V hladko sčesaných vlasoch s cestičkou cez prostriedok niet ani jednej šediny. To on, Rževskij, je už prešedivený, no Elza na prvý pohľad vyzerá ako dievča. Keby neposkakovala na večierkoch, nevyhadzovala krátke nôžky, keby sa nevrhala ku klavíru, aby s elánom školácky zahrala Chopina a zo Chopina skĺzla na moderné šlágre, keby silou-mocou nechcela vyzerať mlado, len by jej to prospelo.

— Serioža, povedz pravdu, stalo sa ti dačo?

Panebože, pomyslel si Rževskij, večne zostanem jej vlastníctvom. Celý svet rozdeľuje na vlastných a na cudzích. Tí vlastní sú na tom horšie. Na nich kladie vyššie požiadavky. Treba im vyhovieť. Nedajbože opustiť svoje políčko a porušiť zákony Elzinej lásky. Lepšie je byť cudzím. Elza patrila k tej minulosti, na ktorú Rževskij nerád spomína a ktorú už vymazal z mysle. A tu ho musela vyhľadať po toľkých rokoch. A po celý ten čas čosi od neho žiadať. Z kamarátstva. Na základe starých spomienok.

— Ďakujem ti, Elza, že si kvôli mne robíš starosti, — povedal Rževskij. — No všetko je v poriadku.

— Akože v poriadku, keď po ústave behajú zvery. Čosi predo mnou tajíš.

— Nič sa nestalo, — zopakoval Rževskij. Pristúpil k písaciemu stolu, sklonil sa a prezrel si zásuvku. Nijaké stopy po pazúroch, žiadne škrabance. Šimpanz vedel, ako má otvoriť stôl. — Mimochodom, nepamätáš sa náhodou, v ktorom baraku sme bývali s Lizou, v treťom alebo vo štvrtom?

— V baraku?

— No, vtedy, pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Mali sme tam v prenájme jednu izbu. Teraz ich začali búrať.

— Nepamätám sa, — odvrkla Elza. — Bolo to už tak dávno. Mám zavolať lekára?

— A ty si sa vždy chvastala, že máš fotografickú pamäť, — povedal Rževskij. — Mať tak tvoju pamäť, dávno by som už bol akademikom.

— Beztak sa ním staneš, — presviedčala ho Elza. — Ak ťa pravda najbližšie nezožerie tiger. Ale predsa mi povedz, ako sa to stalo.

Rževskému sa akosi nechcelo Elze rozprávať o rannom incidente. Navyše vedúca ústavnej knižnice nemusí všetko vedieť.

— Čo nového u vás doma? — spýtal sa. — Ako sa má Viktor?

Elza len hodila rukou.

— A mama? Ninočka?

— Mimochodom, ešte včera som chcela za tebou kvôli nej zájsť, — povedala Elza. — Ninočka chce ísť na vysokú.

— Viem o tom, — povedal Rževskij. V lete sa Nina prihlásila na biologickú fakultu, no nedostala sa. Ani Elzina priebojnosť, ani Rževského intervencie, ktorého prinútili vyzváňať až „hore“, nepomohli. Nina čakala rok, zatiaľ pracovala v knižnici u matky.

— Chcela som ťa poprosiť, aby si ju preložil do laboratória. Ľahšie by sa potom dostala. Sľúbil si, že keď sa uvoľní miesto… Kádrovák povedal, že potrebujeme laborantov.

— Dobre, — povedal Rževskij a pritiahol si fascikel s poštou. Možno sa Elza dovtípi a odíde.

Elza pristúpila k oknu.

— Naozaj búrajú baraky, — povedala. — Ani som si to nevšimla. Ako ten čas beží. Už si celkom šedivý. Mal by si si oddýchnuť.

Rževskij zdvihol hlavu, oči sa im stretli. Patrilo by sa opätovať ten teplý pohľad a hlas. No neurobil to. Čo môžeš, keď nemôžeš?