— Ty si ešte tu?

— Zastupujem Júliu. Aj tak sa mi nechce domov. Mám robotu.

— Zabehnem do obchodu, o chvíľku zatvoria. Len sem na roh. Musím kúpiť minerálku. Ty tu seď a sleduj pult. Nemôže sa nič stať.

Ninočka prikývla. Vonkajší kontrolný pult zaberal polovicu steny. Rževskij už dávno, ešte v septembri, primäl laborantov, aby sa oboznámili s týmito stupnicami a číselníkmi. Pre každý prípad.

— Dôležitá je, — povedal Koľa, — teplota bujónu, no a napokon…

— Viem, — povedala Ninočka a cítila, že sa červená.

Mala jemnú svetlú pokožku, a preto ju ľahko zalieval rumenec.

— Nezamknem, — povedal Koľa. — Jedna noha tam, druhá tu. No a ty sem nebehaj…

Vo dverách ešte dodal:

— …Ôsma Modrofúzova žena.

Ninočka vstala a pristúpila k pultu. Tam vnútri sa nedialo nič mimoriadne. A ak sa čosi zomelie, v ústave vypukne božie dopustenie. Tak ako to bolo aj minulý týždeň, keď stúpla acidita. Našťastie Rževskij vtedy v ústave nebol, keď prišiel, bolo už zase všetko v poriadku.

Ninočka prešla po miestnosti. V ústave bolo ticho. Žltý list na skle sa zachvel, zrejme sa chystal odletieť.

— Ak odletí, — povedala si Ninočka, — nakuknem tam. Pol očkom.

Kraj lista sa odlepil od skla. Ninočka stŕpla, naľakala sa, že odletí, a ona bude musieť nazrieť. No kvapky dažďa ho znova pribili k oknu. Zostal tam.

Vtedy si Ninočka uvedomila, že Koľa sa čo nevidieť vráti. Podišla k dverám a zľahka sa ich dotkla. Možno sa ani nebudú dať otvoriť. No otvorili sa. Ľahučko, tichučko.

Spojovacia chodba bola jasne osvetlená, napravo dvere do inkubátora trochu odchýlené. Ninočkine podpätky rýchlo precupkali po dlaždiciach. V skrini viseli plášte. Z umývadla kvapkala voda. Ninočka zamrela pred dverami, načúvala. Ticho. Ako v hrobe.

Bzučali iba akési elektrické prístroje. Spoza dverí prenikalo slabé svetlo.

Nina odchýlila dvere a vkĺzla dnu.

Bohvie prečo si najprv všimla mäkký gauč, na ňom otvorenú knihu a polovicu jablka. Určite tam predtým sedel Koľa Milenkov. Pri gauči na stolíku stála stolná lampa. Jedna vaňa bola prázdna, veľká, celkom ako egyptský sarkofág z výstavy. Alebo ako ponorka. Všetko čudo sa ukrývalo v druhej vani, menšej, zapustenej v dlážke, no bohužiaľ celkom nepriehľadnej. Príklop bol vlastne priehľadný, no vnútri bola žltkastá mútna tekutina. Ninočka sa naklonila nad vaňu, no beztak nič nerozoznala. Dotkla sa hladkého skleneného boku. Bol teplý. Jej dotyk vyvolal reakciu prístrojov. Zablikali, bzučanie zosilnelo, akoby jej nablízku, pri samom uchu preletel čmeliak. Ninočka odtiahla ruku, a tu sa zrazu otvorili dvere a vošiel Rževskij. Ninočka si myslela, že je to Koľa, a stihla ešte povedať:

— Koľa, nehnevaj sa…

Vtom stíchla, pritískajúc si k hrudi ruku, akoby na nej ostali stopy po dotyku vane.

— Čo tu robíš? — Rževského to spočiatku ani nezarazilo, pristúpil k prístrojom, otočil sa k Nine chrbtom, a ona sa dala na ústup k dverám, uvedomujúc si trápnosť situácie.

— Koľa ma poprosil, aby som to tu postrážila, kým si zabehne po minerálku, — povedala.

— Poprosil? Postrážiť? — Rževskij sa prudko otočil. — Ako sa opovážil? Všetko zveriť na dievča! Na takého špunta! Dotkla si sa niečoho?

Ninočka mala dojem, že ju už-už udrie.

— Ničoho.

— Prečo sa usmievaš?

— Neusmievam sa, barón.

— Kto?

— Modrofúz. Alebo bol azda gróf?

Rževskij sa započúval do bzučania čmeliaka, potom dlaňou buchol do tlačidla a bzučanie zoslablo.

Podľa všetkého pochopil, o čom hovorí, a sám sa usmial.

— Bola som strašne zvedavá, — povedala Ninočka. — Prepáčte, Sergej Andrejevič. Uvedomujem si to, no bolo mi to hlúpe, že deň čo deň sedím tam, za stenou, a sem nesmiem.

— Čo sú to za vrtochy! — povedal Rževskij. — Ako dieťa… Modrofúz. Také hlúposti!

— Áno, hlúposti, — rýchlo prikývla Ninočka. — Veľmi sa to podobá na sarkofág. Len faraóna nevidno.

— Aj keby si ho videla, ničomu by si nerozumela, — povedal Rževskij. — Proces tvorby tela prebieha inak ako v prírode. Celkom inak. Je oveľa príjemnejšie vidieť batoľa, než to, čo leží tu. Pozajtra ho premiestnime. — Rževskij poklopkal prstami na veľký prázdny sarkofág. — A prosím, viac sem nos nestrkať! Ty si sem vošla v obyčajnom plášti — veď tu nie si ako človek, ale ako zhluk baktérií.

Nie, nehneval sa. Našťastie.

— Viem, že je tu všetko hermeticky uzavreté, — povedala Ninočka.

— Aj tak nemôžem riskovať. Dvadsať rokov sa o to usilujem. Neúspech mi neprepáčia.

— Veď sa k vám v prezídiu všetci tak pekne správajú.

— Pochytila si ústavné klebety — „pekne sa správajú“. Pekne sa správajú k víťazom. Ostapenko tiež riskuje, keď nás podporuje. Vieš, čo sa obyčajne hovorí? Pracujte ešte takých päť rokov s krysami… no, ak chcete, s opicami, sú to zaujímavé pokusy… veľký krok vpred! No nebezpečný! Riskantný! Triumf génového inžinierstva, vypestovali ste homunkula! A čo keď ste vy — náš sovietsky Frankenstein? Vieš ty vôbec, kto to bol Frankenstein? A čo urobil?

Rževskij sa posadil na Koľov gauč, obrátil si knihu obálkou hore, roztržito v nej listoval.

— Áno, počula som, — povedala Ninočka s intonáciou jednotkárky. — Z mŕtvoly zošil človeka, a on potom prepadával ženy. No vy tvoríte svojho človeka biologickou metódou…

— Proti zákonom… — Rževskij odložil knihu. — Proti všetkým zákonom. Vari to nevieš? A ty sem lezieš s neumytými rukami.

— Viac to neurobím.

Nina si uvedomila, že by už mala ísť. No akosi jej bolo ľúto odísť. Ľúto jej bolo aj Rževského — pobledol, schudol, stálo ho to veľa.

— Vy ešte nemáte deti, — mimovoľne povedala Ninočka. Sama sa začudovala, keď začula svoj hlas. — Teraz budete mať.

— To hovoríš o ňom?

— Samozrejme. Pravda, bolo by lepšie, keby ste už mali vlastné, no pre začiatok stačí aj toto.

— Ty si sa zbláznila, — zarazil sa Rževskij. — No, hybaj odtiaľto!

Ivan sa narodil 21. novembra večer o šiestej. Nikto neodchádzal z ústavu, aj keď vôbec neoznámili, že experiment sa blíži ku koncu. Čakali. Rževskij tri dni doslova nevyšiel z izolovaného laboratória a Ninočka striedavo s druhými dievčatami nakupovala a pripravovala jedlo pre tých, čo boli vo vnútri. Vybiehali na chvíľočku, čo-to uchmatli a opäť zmizli za dverami spojovacej chodby.

V ten deň hneď ráno sa v ústave objavili nové tváre — lekári. Potom dva razy prišiel Ostapenko a jeden z tých starých akademikov. V riaditeľovej kancelárii v jednom kuse vyzváňal telefón, no Rževskij Lenočke striktne prikázal, aby ho nevolala, nebrala odkazy, ani keby sa začalo zemetrasenie.

Ninočka sama nešla na obed, nemala na jedlo ani pomyslenie. Myšlienkami bola tam vnútri, za dverami. Ten chlapec, homunkulus, Frankensteinov zázrak… práve sa pohol, chce otvoriť oči. Z modrastých úst sa mu derie slabý zachrípnutý ston. Alebo práve prestal dýchať — Rževskij mu robí masáž srdca… Zle sa orientovala v signáloch na pulte vonkajšieho laboratória. Pri pulte sa tlačili biológovia z iných laboratórií a správali sa, ani čoby sledovali futbal.

Bolo šesť hodín a niekoľko minút, keď jeden z mladých talentov, hľadiac na zelené krivky na obrazovkách, povedal: „Aha ho, holúbok“ a zatlieskal. Všetci sa rozrečnili, začali sa škriepiť, upreli zrak na dvere, a Ninočka bola bohvie prečo presvedčená, že Rževskij musí vyjsť aj s Ním.

Rževskij sa dlho neukázal, napokon vyšiel s jedným lekárom. To bolo všetko. Za chrbtami vysokých mládencov ho ani vlastne nevidela. Tento hlúčik ho aj vyniesol na chodbu a len raz Ninočka začula vo vrave jeho unavený hlas: „Má niekto cigaretu bez filtra?“ Ninočka sa cítila na smrť unavená, no nemohla odtrhnúť oči od dvier izolovaného laboratória, lebo On mohol vyjsť sám od seba, zabudnutý a nekontrolovaný. A keď si vyšiel pofajčiť aj Koľa Milenkov, nezdržala sa a spýtala sa ho, ticho, aby to nikto nepočul a nevysmial sa jej: