Vošli do ústavu, na chodbe stretli Gurinovú, ktorá viedla za ruku šimpanza Leva, a ten, keď spoznal Ivana, zmraštil papuľu.

V laboratóriu ostala Ninočka v prednej miestnosti. Ivan, ktorému bolo akosi trápne, že kadečo navravel, sa pobral do svojej izby.

No o takých päť minút Ninočka vtrhla k nemu.

— Prečo si mi neporozprával, ako sa to skončilo? Ľutuješ ma?

— To nie.

— Tak hovor!

— Dobre teda. Nadišiel čas, keď mal robiť ašpirantúru. S Lizou už žili spolu viac ako pol roka. Rževskij stával na mlieko pre Kaťušku a pracoval po nociach, keď už dieťa spalo. Liza varila, prala a bola šťastná, lebo vôbec nepozorovala, že Rževskij je na smrť vyčerpaný — posledný ročník, diplomovka, a on bol iba chlapec, na ktorého sa zvalili starosti o rodinu.

Ninočka prikývla. Vytiahla zo škatuľky cigaretu, chcela si zapáliť, no Ivan jej ju zobral.

— Rževskij bol vyčerpaný. Už mu nechutila polievka, ktorú Liza varila bez mäsa, lebo na mäso nemali peňazí. Liza cez deň pracovala v závode — bez toho by neboli vyžili, a tak Rževskij každý druhý deň zostával s dievčatkom sám, no a vtedy nemohol pracovať. Začiatkom päťdesiatych rokov bolo veľmi ťažké umiestniť dieťa v jasliach. Rževskij veľmi túžil zostať sám — bez Lizy, bez Kate, bez ľudí. Cítil sa ako jaskynný človek, pre ktorého sa život skončil prv, ako sa začal. A z neho už nikdy nebude vedec. K Lize sa správal podráždene, krivdil jej.

— Chápem ho, — povedala Ninočka. — Liza predsa tiež musela vidieť, kam ho dohnala.

— Čerta chápeš, — povedal Ivan. — Čo mohla Liza ešte robiť? Starala sa, aby Kaťa neplakala, keď otec Serioža pracoval. A dúfala, že sa Serioža dostane na ašpirantúru, dajú im byt v ústave a všetko sa napraví. Sergej sa náhodou stretol s tvojou mamou, no Lize o tom nepovedal. Elza ho opantala súcitom, ona ho vraj chápe!

— Mohlo by to byť bez komentára? — spýtala sa Ninočka.

— Dobre teda. Potom v jeden prekrásny deň tvoj drahý Rževskij oznámil Lize, že mu ona a Kaťa zničili život.

— Len tak z ničoho nič?

— Nie, povedali mu, že jeho morálny profil, teda spolužitie s Lizou, mu hatí cestu k ašpirantúre. Vtedy sa totiž také vzťahy veľmi odsudzovali. Liza ešte nebola rozvedená s tým hercom.

— Ktože mu to o tej ašpirantúre povedal? Vari sa sám dovtípil?

— Na tom nezáleží.

— Záleží. Moja mama, pravda?

Ninočka už bola o tom presvedčená, a preto vystúpila tak agresívne — bola pripravená brániť Elzu.

— Nie, — odvetil Ivan, nepozrúc sa jej do očí.

Predtým o tom nerozmýšľal, no zrazu si spomenul. Elza mu to nepovedala. Viktor bol v tom čase na praxi v ústave, všetkých poznal, bol v závodnom výbore, mal na starosti aj spoločnú pokladnicu. Fajčili na chodbe pri okne, Viktor hľadel smutne a nahlas uvažoval: „Na riaditeľstve nie sú spokojní. Istotne to miesto dajú Kruglikovovi. Počul som to, na pol ucha. Starký, musíš si vybrať. Buď dáš prednosť láske, alebo splníš svoje záväzky voči vede. Musíš to pochopiť…“ Ivan zabudol na tento rozhovor. Viktor si však mohol filozofovať, koľko len chcel, keby sa Rževskij už sám nebol pripravoval na rozlúčku.

— A ako sa to skončilo? — spýtala sa Ninočka.

— Liza od neho odišla. Odsťahovala sa z Moskvy.

— Nenašiel ju? Alebo ju ani nehľadal?!

— Spočiatku pocítil úľavu. No potom, o nejaký čas, mu prišlo ľúto. Zašiel za Lizinou mamou. No ona mu odmietla pomôcť. Elza mu povedala, že sa Liza vrátila k tomu hercovi. No nebola to pravda.

— Zmýlila sa? Alebo si to len vymyslela?

— To neviem. O niekoľko rokov sa dozvedel, že Liza odišla do Vologdy. A tam spadla pod vlak, či tak nejako zomrela.

— Hodila sa pod vlak. Ako Anna Kareninová! On ju zabil.

— Možno to bola náhoda. Odvtedy je však Rževskij presvedčený, že je vinný za jej smrť.

— Je, — prisvedčila Ninočka. — Aj mama je o tom presvedčená.

— Podstatné je, že sa sám cíti vinný. A keď ma pripravoval, nerátal s tým, že si budem všetko o Lize pamätať. Nielen všetko o génoch a mutáciách, ale aj o Lize.

— A čo sa stalo s dievčatkom… s Kaťou?

— Drahá moja, odvtedy už prešlo veľa rokov. Teraz je staršia ako my obaja dovedna. Podľa všetkého žije vo Vologde, možno porodila deti…

— Nechcela by som byť na Rževského mieste.

— Odpusť, že som ti to všetko vyrozprával.

— Niekomu si to predsa musel porozprávať. Žiarliš na otca.

— Ja že žiarlim?

— Pravdaže. Obviňuješ ho, že ťa obral aj o lásku. On ju bozkával, a ty si to pamätáš, ani čo by si sa bol prizeral. Je to hrozné!

— Oidipov komplex, Freud na druhú. Nekomplikuj to.

— Kdeže… — Ninočka položila svoju dlaň na Ivanovu ruku a on jej na ňu priložil svoju.

Ninočka stíchla, ani čo by bola vtáčaťom, ktoré Ivan celé prikryl dlaňou.

— A čo ja? — spýtala sa po chvíli. — Ja som vtedy ešte nebola. Existujem iba dnes.

— Veď sa o teba s nikým ani nedelím, — prisvedčil Ivan.

— Myslíš na niekoho iného?

— Nie, čo si…

Ninočka si vyslobodila ruku, vyskočila, odbehla k dverám.

— Je mi ťa ľúto! — zvolala odo dvier. — Je mi do plaču.

— Prepáč, — povedal Ivan. — Myslel som na niekoho iného.

— Viem, viem, viem!

Ninočka buchla dverami. No vzápätí ich opäť otvorila a povedala:

— Keď sa sám zaľúbiš, potom pochopíš.

— Ťažko budem môcť dúfať, že mi lásku opätujú, — usmial sa Ivan, — keď mám taký životopis. Nemám dokonca ani pas.

— Hlupák!

Teraz už Ninočka tak tresla dvermi, až zarinčali flaštičky v bielej skrinke pri okne.

Koncom februára sa náhle celkom oteplilo. Ivanovi bolo ľúto, že sa sneh stráca, tmavne. Teplá zima — to je samá špinavá čľapkanica. Je to smola, ak je to tvoja prvá zima.

Ivan sa nechystal do Historického múzea. Bol v GUMe, kúpil si maďarské topánky a viazanku. Jeho šatník zíval prázdnotou, a od otca si nechcel nič požičiavať, Sergej sa beztak obliekal veľmi skromne. Ivan odhalil, že v obliekaní tohto veľkého človeka je istá koketéria — starostlivo si oblieka pred zrkadlom ošúchané sako, aby všetci videli, ako je povznesený nad tieto veci. Otec si samozrejme neuvedomoval túto koketnosť — dala sa odhaliť iba zvonka. Zvonka a znútra.

Nízke oblaky sa kopili nad Červeným námestím, trhali sa o hviezdu Spašskej veže. Čochvíľa bude snežiť. Alebo pršať. Historické múzeum sa zdalo byť nedobytným zámkom. Ivan si myslel, že je zavreté. No pred ťažkými starými dverami stáli otrávení turisti. Mali výraz ľudí, čo ľutujú, že sa dali zlákať na kultúru, keď iní sa starajú iba o materiálny blahobyt.

Ivan si kúpil lístok. Dokonca si spomenul i na zápach tohto múzea. Zápach obrovského zámku, zaprataného starými vecami. Treba si naň zvyknúť, nevnímať ho, zabudnúť a opäť si ho pripomenúť po mnohých rokoch. Kedy tu vlastne bol prvý raz? Mal asi pätnásť rokov, v babičkinej škatuľke našiel antický peniaz, takmer rozožratý patinou, neuveriteľne starý a nesmierne cenný. Vtedy prešiel priechodom popri kremeľskom múre ku vchodu pre zamestnancov, zazvonil dolu do oddelenia numizmatiky, zdá sa, že to bolo číslo devätnásť. Peniaz držal v hrsti. Pribehla dievčina, vysvitlo, že sa volá Gaľa. Bohvie prečo potom sedeli v miestnosti na prvom poschodí, kam sa bolo možno dostať iba úzkymi spletitými chodbami. Popri stenách stáli poličky s knihami. Iná, postaršia žena priniesla hrubý katalóg v tmavom koženom obale. Pripomenul si, ako to vtedy povedala: „Barbarská napodobenina.“ Vtedy sa mu tieto slová zdali smiešne…

Ivan potriasol hlavou, ani čo by chcel dostať von z ucha vodu. Predtým nikdy nebol v Historickom múzeu a nevedel, ako páchne zámok zaprataný starými vecami.

Stál v sále kamennej doby. Na veľkom obraze pravekí lovci dorážali mamuta. Pod sklom boli vedľa seba poukladané hroty šípov, zručne a presne obité, na okrajoch trochu vyštrbené.

Bolo to príjemné spoznávanie. Všeličo sa medzitým zmenilo. No nie až natoľko, aby to ohromilo. Mimochodom, v prvotnopospolno-občinovom zriadení sa toho málo mení.