Pavlyš hral v jedálni šachy so sympatickým Leopoldom, pričom debatovali o umení; obaja uprednostňovali Botticelliho pred Rafaelom; trošku sa vystatovali svojou trúfalosťou, odrazu vbehla veľká Taťjana v ochrannom odeve; vyzerala strašne, ako Marťan zo starého obrázku; strhla si masku a kričala:

— Tu v tomto pekle to už nevydržím! Pošlite ma na Jupiter alebo Merkúr, hoci tam ani vzduch nie je, nech tam aj nič nie je!

— Čo sa stalo? — vyskočil Pavlyš.

— Volá vás Nina, doktor. Nazdáva sa, že vás to bude zaujímať. Je to akési morálne monštrum. Ani myší sa nebojí! To už je priveľa. Kam bežíte?! Oblečte sa! Sú tam komáre. A teba, Pol, nikam nepustím. Prišiel si o nohu, teraz prídeš o hlavu… Budem s tebou hrať šachy.

Pochopiteľne, Leopold ju neposlúchol. Pavlyša dobehol v priechode čudne oblečený. Pavlyš si hneď ani neuvedomil, že z Taťjany strhol ochranný plášť. Lekár Leopolda podoprel a ten na jednej nohe doskackal k východu. Za dverami ich oslepil reflektor a zastavil ich Jimov hlas:

— Stojte! Kto spraví krok, zomrie!

Pavlyš nechápal, či geológ žartuje, a či zase nepresne cituje nejakého klasika. No poslušne zastal. Jimov hlas doliehal zhora, z tmy spoza lúča reflektora.

— Sú na kupole observatória, — povedal Leopold.

Pavlyš sa rozhliadol. Nič. Potom mu pohľad skĺzol dolu. Celú plochu pokrýval čierny tečúci koberec. Akoby zem otvorila všetky póry a vypustila myriady mravčekov. Pripadalo mu, že stojí na brehu rieky, v ktorej tečie ropa.

— Doktor, videli ste už niečo také? — ozvala sa zhora Nina.

— Nie, takú možnosť som ešte nemal, — odpovedal a oháňal sa pred komármi.

— Ak to bude takto pokračovať, — ohlásil sa Leskin, — budeme musieť stanicu evakuovať.

Mravce tiekli pred prahom, na pol metra od Pavlišových topánok. V ich na prvý pohľad nezmyselnom hemžení bolo badať systém, zámer. Hoci každý mravec bežal vlastným smerom, celé to more sa postupne premiesťovalo doprava, na úpätie pahorku.

— Odniekiaľ museli prísť, — povedal Pavlyš. — Kto videl, ako sa to začalo?

Zo strechy nad Pavlyšovou hlavou sa znenazdajky rozľahol hlas malej Taťjany, akoby z dákeho mesiaca, čo vyšiel, aby osvetlil špeciálne túto scénu.

— Išla som do skladu po náhradné súčiastky do vysielačky, pozerám, mravce pobehujú. Zavolala som Ninu, bola s Leskinom v observatóriu. Aj Jim prišiel. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som musela vyliezť na strechu a oni na kupolu. Zaujímalo by ma, či je to navždy alebo dočasne?

— Dočasne, — povedal Pavlyš a urobil krok dopredu. — Mravce neštípu, — prehrnul nohou prúd mravcov, ktoré sa čoraz rýchlejšie, ako vodopád spúšťali za hranice osvetleného kruhu.

Ostatní zliezli z vyvýšených miest stanice, až keď už len zadný voj mravčej armády prechádzal po rovinke. Zem bola skyprená, akoby ju pohrabali.

— Teda vyliezli priamo spod zeme?

— Áno, videla som to, — povedala malá Taťjana.

— Viete, mne to pripomína sťahovanie lumíkov, — povedala Nina.

Pavlyš prikývol. Súhlasil s ňou. Nina rozmýšľa takisto ako on. Pavlyš bol na deväťdesiat percent presvedčený, že aj s drakmi sa to dá zvládnuť, a aj vedel ako, no desať percent rizika mu bránilo návrhy predložiť. Do nasledujúceho dňa.

Ráno sa Nina opýtala:

— Pavlyš, budete potrebovať planétochod?

— Práve som vás oň chcel požiadať.

— Čo sa deje, na Newtona spadlo jablko? — opýtal sa Jim.

— Spadlo, — prikývol Pavlyš. — Treba ho už iba zdvihnúť.

— Taťjana, skontroluj akumulátory, — povedala Nina. — Ta a späť je to zo 25 kilometrov. A nijaká cesta.

— Nina! — zhíkol Pavlyš. — Ste geniálna!

— Neručím za to, — odpovedala Nina. — Mali sme na to prísť už skôr.

— Nina je vo všetkom najlepšia, — pridala sa k Pavlyšovi malá Taťjana. — Dokonca aj v biológii. Kam ideme, doktor?

Pavlyš sa obrátil k Nine.

— Nerobte sa, Sláva, — usmiala sa Nina. — Viete to lepšie ako ja. K susednému pahorku. Štimt?

— Štimt.

— S doktorom pôjde malá Taňa a Jim. Ostatní zostanú tu!

— Napokon, — prehodil Leskin, — ja som sám sebe pánom…

Cesta lesom bola úmorná, planétochod v pevných, no nie vždy najšikovnejších rukách malej Tane skákal ako koník. Cestujúci si iba zázrakom nedolámali ruky a nohy.

— Ak tomu dobre rozumiem, — ozval sa Leskin, keď planétochod spomalil, predierajúc sa krovím, — ideme sa pozrieť, kde sídlia draky. Ak máme veriť šéfkinej a Pavlyšovej teórii, priletujú zo susedného pahorku. Nuž čože, je to logické…

Zmĺkol, aby Pavlyšovi dal možnosť pokračovať.

— Udrieme na ne priamo v dúpäti?

Vtedy Pavlyš zbadal, že Leskin má pištoľ. Aj Jim si to všimol a povedal:

— Len nie tvojím delom, Leskin.

— Nekázal som vám brať zbraň, — povedal Pavlyš.

— Ja, doktor, nemám váš altruizmus. Nemôžete vedieť, čo nás čaká. Skúsenosť mi káže…

Taťjana sa zamračila a nechala planétochod prehupnúť ponad menšiu roklinu. Cestujúci popadali jeden na druhého a rozhovor sa na chvíľu prerušil. Keď vozidlo znovu vyšlo na rovnejší terén, Taťjana povedala:

— Pavlyš je humanista, zato my prieskumníci sme krvilační. Bezbranným drobčekom ubližovať nám Pavlyš nedovolí. Veď majú deti! A Leskin k nim prichádza s olivovou ratoliestkou. Dobre, že mu Nina dovolila ísť s nami. Napokon, bez astronóma stanica môže existovať.

— Doktor, naozaj sa domnievate, — opýtal sa Leskin, nevšímajúc si Taňu, — že treba draky ušetriť?

— Nielen ja. Aj Nina je tej mienky. A Taťjana tiež, podľa mňa…

— Som do nich paf, — podotkla Taťjana a prudko pridala rýchlosť.

Pavlyš sa držal remeňa nad sedadlom a spustil monológ:

— Ľudstvo, — začal s citom, — je najväčším zločincom a iba dlhým kajaním sa môže vykúpiť z hriechov. Istý mudrc povedal: „Kde sa zjaví človek, príroda sa zmení na životné prostredie.“ Vo vlastnom záujme sme ho menili, a na prírodu sme nemysleli. Vykynožili sme množstvo živočíchov, podajedny načisto.

— Obvinenie adresujete aj nám, — riekol Jim, — preto, že sme sa dotkli prírody tejto planéty, hoci iba preto, aby nás nepožrali draky.

— Radi by sme im dali pokoj, — povedala Taťjana, — ony nám však nedajú. Držte sa, nadskočíme!

Stroj znova poskočil. Pavlyš by ťažko zrátal, koľko ráz poskočili alebo vhupli do vymolí. Planétochod si kliesnil cestu pralesom, predieral sa potokmi a roklinami.

— Naše myslenie a konanie podlieha starému stereotypu, — pokračoval Pavlyš. — Všetci sme tu ľudia vzdelaní, sedeli sme na prednáškach o nezasahovaní a tak ďalej. Predstierate, že rešpektujete zákony, ktoré si ľudstvo krvopotne stanovilo. No len čo sa vás čosi dotkne, prebudí sa vo vás zabijak. Zabiť draka! Vytýčili ste si nové krédo.

— Nezovšeobecňujte, Pavlyš, — poznamenala Taňa. — Zabijak sa prebudil iba v Leskinovi. To on neverí v priateľstvo s dravcami.

— Neverím, — tvrdo vyhlásil Leskin.

Pavlyš si uvedomil, že jeho monológ nevyvolal želateľný účinok. Aj oni to všetko vedeli. Ľahko sa kritizuje v planétochode, zato už horšie na obchôdzke, keď má človek skontrolovať údaje na prístrojoch a nad hlavou mu krúži drak, čo o ekológii a humanizme nemá ani potuchy.

Planétochod sa prebrodil cez širokú rieku, vyšiel na breh a začal pomaly stúpať do svahu, vyvaľujúc pred sebou veľké stromy.

— Ideme na pahorok? — opýtala sa Taťjana.

— Vari sme už tu? — začudoval sa Pavlyš. — Skúste vyjsť ešte kúsok na nejaké otvorené priestranstvo, no pokiaľ možno nenápadne.

— Museli by sme ísť serpentínami, — vysvetľovala Taťjana. — A možno by sme narobili viac hrmotu, ako keďsa dáme rovno na pahorok.

— Ako myslíš.

Planétochod zahučal, predierajúc sa krovím. Zrazu bolo svetlejšie. Planétochod sa akoby zaboril nosom a ocitol sa na rovnej terase. Za oblokmi bola stráň posiata svištími norami. Vozidlo zastalo.