Pri otvore, ktorým sa vchádzalo do člna, Nadežda zložila veci a opäť sa vrátila. Dola sa jej snažil vysvetliť, no zabúdal slová a mýlil sa, že stroj teraz prestal produkovať vzduch a teplo, a preto loď čoskoro vyhasne, a že keď rýchlo všetko nenaložia a nepripravia čln na odlet, nič ich už nezachráni.

Dva trepangy pribehli z veliteľského mostíka, privliekli akési prístroje a začali sa tmoliť v člne. Nadeždu si vôbec nevšímali, pohybovali sa rýchlo, no presne, akoby každá ruka — trepangy ich majú dvadsať — robila čosi iné.

Ako dlho trval tento zhon a chvat, Nadežda si neuvedomila, no keď sa po desiaty či dvadsiaty raz vracala do skleníka, cítila, že sa v lodi citeľne ochladilo a že sa ťažšie dýcha. Prekvapilo ju aj to, že sa Dolova predpoveď tak rýchlo splnila. Loď je predsa uzavretá. Nevedela však, že zariadenie, ktoré pohlcovalo vzduch, čistilo ho a ohrievalo, pracovalo naďalej, no zariadenie, ktoré malo vzduch vpúšťať do lode, sa už vyplo. Loď pomaly odumierala, ale niektoré jej systémy, čo Nadežda taktiež nemohla vedieť, budú ešte dlho pracovať — mesiace, ba aj roky.

Nadežda chcela ešte zájsť do kabíny a vziať si svoje veci, no Dola jej povedal, že o niekoľko minút musia štartovať, a tak sa rozhodla, že namiesto nich radšej dovlečie ešte jednu guľu so vzduchom, ktorý budú všetci potrebovať. Veď bez sukne, šatky a šálok za zaobíde.

Vliekla guľu po chodbe, a hoci bolo na lodi zima, priam blčala. Zadychčala sa.

Keby nebola taká rozrušená — myslela na to, ako sa čo najskôr dostať do člna — iste by bola zbadala veľkého Nevedka, ktorý mal akiste strážiť iné miesto na lodi, no zrejme vytušil, že sa na lodi deje čosi nedobré, keď sa vypol stroj, a rozbehol sa po chodbách, aby odhalil príčinu poruchy.

Nadežda sa ponáhľala k člnu, mala prejsť už iba pár krokov, keď ju Nevedko, ktorý spozoroval čln a nasmeroval svoj ohnivý jazyk k otvoru, aby spálil všetko, čo bolo vnútri, zbadal. Nevedno, čo si zrazu zmyslel, a či vôbec myslel, no zmenil smer lúča.

Ten zlomok sekundy využil Dola nato, aby zavrel otvor. Ďalší Nevedkov výstrel už len opálil blok člna.

Nevedko, vybijúc všetku svoju energiu, znehybnel nad kôpkou popola. Dola odkryl otvor a zrazu všetko pochopil. Nemohol sa už dlhšie zdržať. Možno keby to bol človek, bol by vzal popol, čo zostal po Nadežde, a pochoval by ju doma. No u trepangov to nie je zvykom.

Dola zaskrutkoval príklop otvoru, čln sa odtrhol od umierajúcej lode a vzlietol k hviezdam, k jednej z nich, kde mali trepangy svoj domov. Nevedeli ešte, či sa k nej vôbec dostanú…

Pavlyš zodvihol z dlážky obhorený zdrap látky — všetko, čo zostalo po Nadežde.

Vstal a podišiel k vyhasnutému, zničenému robotu, ktorý urobil všetko, čo sa od neho vyžadovalo, k robotu, ktorý tu tak stál celé tie roky, kým loď padala do vzduchoprázdna. Robot splnil svoju povinnosť — chránil loď pred prípadným nebezpečenstvom.

— Mlčíš už akiste dve hodiny, — povedal Dag. — Stalo sa niečo?

— Potom vám poviem, — povedal Pavlyš. — Potom.

Sedel so Sofjou Petrovnou hneď pri okne. Pila limonádu. Pavlyš pivo. Bolo dobré, tmavé, a vedomie toho, že ho vôbec môže piť, že má voľno a že najbližšia lekárska komisia bude tak o tri mesiace, nie skôr, umocňovala sladký pocit z malého, ospravedlniteľného previnenia.

— Vari vy môžete piť pivo? — spýtala sa Sofja Petrovna.

— Môžem, — odsekol Pavlyš.

Sofja Petrovna sa odvrátila od Pavlyša a zahľadela sa na nekonečné priestranstvo, na bizarné siluety planetárnych strojov na červenkastom pozadí západu slnka.

— Ako sa ten čas vlečie, — povedala.

Pre Pavlyša bola Sofja Petrovna nudným, no poriadnym človekom. Bezpochyby sa výborne vyzná vo svojej práci. Vyučuje deti ruský jazyk, no sotva ju majú rady, pomyslel si Pavlyš pri pohľade na jej ostrý, končistý profil, hladko sčesané a vzadu zviazané sivé vlasy.

— Prečo si ma obzeráte? — spýtala sa Sofja Petrovna, a ani sa len neobrátila.

— Choroba z povolania? — odpovedal otázkou Pavlyš.

— Nechápem.

— Učiteľ musí vidieť všetko, čo sa robí v triede, aj za jeho chrbtom.

Sofja Petrovna sa usmiala na pol úst.

— Myslela som si, že hľadáte podobu.

Pavlyš neodpovedal. Naozaj hľadal podobu, no nechcel to priznať. Hlučná spoločnosť frekventantov v sivých kombinézach si sadla k vedľajšiemu stolu. Kombinézy si mohli vyzliecť už v hangári, no radi ich nosili. Ešte si na ne nezvykli, ani na čiapky so zlatým odznakom planetárnej služby.

— Akosi meškajú, — zopakovala Sofja Petrovna.

— Ani nie, — Pavlyš sa pozrel na hodinky. — Radil som vám, aby ste počkali doma.

— Doma som nemohla obsedieť. Mala som dojem, že každú chvíľku voľakto vojde a spýta sa: A vy tam nejdete?

Sofja Petrovna hovorila spisovne, ba priam knižne, akoby podvedome jednostaj tvorila vety a zároveň ich opravovala červenou ceruzkou.

— Celé tie roky, — pokračovala, zdvihnúc pohár s limonádou a zahľadiac sa do bubliniek na jeho stenách, — som čakala na tento deň. Možno je to zvláštne, lebo navonok som vôbec neprejavila to ustavičné napätie, ktoré ma spaľovalo po celý čas. Čakala som, kým dešifrujú obsah pamäťových blokov lode. Čakala som na deň, keď odletí expedícia na planétu tých bytostí, ktoré moja babička nazvala trepangmi.

Čakala som na jej návrat. A dočkala som sa.

— Teraz to už bude čo nevidieť, — povedal Pavlyš.

— Viem, že ste boli sklamaný, keď sme sa prvý raz stretli, a ja som nebola taká dojatá, ako ste očakávali. Nuž, čo som mala robiť? Babičku som poznala len z niekoľkých amatérskych fotografií, z rozprávania mamy a štyroch medailí, ktoré babička dostala, keď bola zdravotníčkou na fronte. Babička bola pre mňa abstraktným pojmom. Moja matka už zomrela. A ona bola posledná, pre ktorú slová Nadežda Sidorovna neznamenali len amatérsku fotografiu, ale živú osobu, ruky, oči, slová. Odo dňa babičkinho zmiznutia už prešlo deväťdesiat rokov… Určitú spätosť s ňou som pocítila až vtedy, keď ste odišli. Keď som si prečítala a prelistovala babičkin denník. Svoje činy som začala merať jej meradlom, jej trpezlivosťou, jej osamelosťou.

Pavlyš sklonil hlavu na znak súhlasu.

Dag z diaľky zbadal Pavlyša a Sofju Petrovnu a rýchlo prekĺzol pomedzi stoly.

— Už prichádzajú, — povedal. — Dispečeri ich už zachytili.

Stáli pri okne a videli, že na horizonte pristál planetárny čln a že sa k nemu zdvihli od západu slnka sfarbené kvapky flyerov. Potom zišli dolu, lebo Dag sa dobre poznal s vedúcim expedície Klapačom a myslel si, že sa s ním môže porozprávať skôr ako novinári.

Klapač vyliezol z flyera ako prvý. Zastavil sa a obzeral si, kto ich prišiel privítať. Dievčatko s vyhrnutým noštekom a svetlými vlasmi, aké mal aj Klapač, pribehlo k nemu a on ho vzal na ruky. No jeho oči ďalej hľadali kohosi v zástupe. A keď podišiel k dverám, zbadal Daga, Pavlyša a Sofju Petrovnu. Dcérku položil na zem.

— Vitajte, — povedal Sofji Petrovne. — Už som sa bál, že neprídete.

Sofja Petrovna sa zamračila. Bola nesvoja, lebo ju brali televízne kamery a fotografi.

— Dostala sa na ich planétu? — spýtala sa.

— Nie, — povedal Klapač. — Zahynula. Pavlyš mal pravdu.

— A nič ste…

— Nemuseli sme sa na ňu dlho vypytovať. Pozrite sa.

Klapač rozopol vrecko vychádzkovej uniformy. Letné expedície si vždy obliekali vychádzkové uniformy na mimozemských základniach. Ostatní členovia posádky stáli za Klapačom. Na plošine pred pristávacou plochou bolo ticho.

Klapač vytiahol fotografiu. Objektívy televíznych kamier sa zamerali na jeho ruky a fotografiu bolo vidno na celej obrazovke televízora.

Bolo na nej mesto. Nízke kupoly a dlhé stavby podobné valčekom a reťazcom gúľ. V popredí stála socha na nízkom okrúhlom podstavci. Chudá žena s hladko sčesanými vlasmi vo vrecovitom odeve, ktorá sa veľmi podobala na Sofju Petrovnu, sedí a na kolenách drží čudnú bytosť pripomínajúcu trepanga.