Elza odchýlila hnedé oškreté dvere, vkročila do prítmia chodby, už by sa patrilo dať sem novú lampu. Tento týždeň ju už takmer kúpila, no mala ťažkú tašku, tak to odložila na lepšie časy. Keď si vešala plášť, povedome vrzgli parkety. Viktor, samozrejme, nie je doma, príde v nálade.

Elza vošla do kuchyne, hodila tašku s nákupom na stôl hneď vedľa špinavého riadu od raňajok. Mimochodom, Viktor sľúbil, že ho umyje. Pravda, nik ani len prstom nepohol, aby dal kuchyňu do poriadku. Chlieb stvrdol, plátky syra sa skrátili, zoschli. No, bože, búrajú baraky, prečo má na to ona myslieť? Elza zapla plyn, naliala do hrnca vody, vybrala niťovky.

— Mačička, — zaznelo zozadu, — bez teba umriem od hladu.

— Ty si doma? — Elza sa neobrátila. — Myslela som, že si na futbale.

— Kúpil som chlieb. Dve vekne. Jednu som aj zjedol, mačiatko.

Za posledné roky Viktor veľmi stučnel a zmľandravel. Elze sa zdalo, že stoličky zaškrípu, len čo si na ne Viktor sadne.

— Sergeja prepadla opica, — povedala Elza.

— To u vás behajú po ústave? — spýtal sa Viktor, držiac odchýlené dvere chladničky. Hľadal, čo by tak ešte mohol zjesť. — O Ninočku sa nebojíš?

— Mladý šimpanz utiekol z klietky, pobral sa do Sergejovej kancelárie a prehrabával sa v jeho písacom stole.

— To nie je možné! — Viktor našiel v chladničke kúsok klobásy a hodil si ho do úst. Ako malý chlapec, tučný, rozmaznaný, hlúpy, pomyslela si Elza.

— Táto opica má iba dva týždne, — povedala Elza. — Už si zabudol.

— Aha, tie jeho pokusy… Strašne som dnes vyhladol. V bufete nemajú nič, čo by človeka zasýtilo.

— Teraz ho nemožno zastaviť, — povedala Elza. — Začal sa zaujímať o ľudí.

— Ty ho naozaj chceš zastaviť? — spýtal sa Viktor.

— Zmenil sa k horšiemu, — skonštatovala Elza. — Je taký ctižiadostivý, že sa pred ničím nezastaví.

— Zveličuješ, mačiatko, — vzdychol Viktor. — Nemáme si čo vypiť?

— Nie, nemáme. Ľudstvo na to ešte nedozrelo.

— Nedozrelo? — čudoval sa Viktor. — Tak teda treba napísať na patričné miesta, že ešte nedozrelo.

— To sa nedá, — povedala Elza. — Už písali. Všetkých obalamútil.

— Treba písať ďalej, — presviedčal Viktor. — Napokon pre každý prípad pošlú komisiu.

Buchli dvere, pribehla Nina. Nina vždy lieta — za osemnásť rokov sa ešte nenaučila chodiť ako normálni ľudia.

— Nie som hladná, — kričala už od kuchynských dvier a ani nepozdravila.

Nina nerada jedla doma. Vôbec málo jedla. Bála sa, že priberie.

— Všetko som zariadila, — povedala Elza. — Od pondelka ťa preradia do laboratória.

Rževskij skončil svoj výklad. Všetci naňho hľadeli. Šestnásť ľudí oprávnených povedať „áno“. Alebo neodsúhlasiť peniaze. Prípadne zastaviť výskum. Ostapenko je presvedčený, že všetko dobre dopadne. Z okna kancelárie sa núka prekrásny výhľad. Rieka Moskva, mostík na Leninských horách, štadión. Večerné slnko zláti plešiny a striebristé páperie nad ušami. Prečo všetci mlčia? Ostapenko zaklepal ceruzkou na stôl.

— Sú nejaké otázky? — spýtal sa.

— A čo naši kolegovia? — vyzvedal statný muž v pestrofarebnej viazanke. Div sa nepoondial kvôli tej viazanke, všetko ostatné bolo na ňom vedľajšie. — Čo robia v Štátoch?

Rževskij opäť vstal. Bola to otázka k veci.

— Predpokladáme, — povedal, — že Japonci sú veľmi blízko k úspechu. S Američanmi je to komplikovanejšie. V minulom roku uverejnili výsledky — so psami im to vyšlo.

— Jackson? — spýtal sa Semanskij z druhého konca stola.

— Jackson a Chajjez, — spresnil Rževskij. Opäť zavládlo ticho.

— Jasné, — povedal muž v pestrej viazanke. Ako to, že ho Rževskij predtým nikdy nevidel. — Teda, čo nás čaká?

— Dnes sa dá ťažko dosiahnuť, aby celý vývoj v biológii bol monopolom jednej krajiny. Všetci postupujeme paralelne.

— Priateľko, — ozvalo sa zboku. Rževskij sa otočil, ale hneď nezistil, kto to hovorí, slnko ho oslepilo. Bol to piskľavý starecký hlas. — Vy teda mienite nahradiť pánaboha?

Aha, to je Čelovekov, bývalý riaditeľ výskumného ústavu. Veľký konzultant a významná osobnosť na doktorských banketoch.

— Ak nám uvoľnia prostriedky, pousilujeme sa, aby sme kolektívne odviedli božiu robotu.

Takýchto otázok sa nebál.

— Výborne, — povedal Čelovekov. — A koľkože nás bude stáť ten váš homunkulus?

— Rževskij nás už o tom informoval, — povedal Ostapenko. — Hoci sa samozrejme do tej sumy nevmestí.

— Myslíte si, že Pentagón zatajil údaje? — spýtal sa človek v pestrej viazanke.

— Nič si nemyslím, — povedal Rževskij. — Hoci som presvedčený, že robiť ľudí klasickou metódou je lacnejšie.

Ktosi sa zasmial.

— Perspektívy sú lákavé, — povedal tajomník Oddelenia.

— Zatiaľ perspektívy. Raz sa to naučíme robiť vo veľkom.

— Nemyslím, že to bude v blízkej budúcnosti, — povedal Rževskij.

— Prvá atómová bomba bola tiež drahá, — poznamenal Sidorov. Sidorov bol proti Rževského koncepcii. Jeho firma sa tiež zaoberala podobnými problémami, no pokiaľ Sergej vedel, dostali sa do slepej uličky. — Znepokojuje ma čosi iné — neodôvodnené riziko. Ktosi tu vyriekol slovo homunkulus. A hoci literárne analógie by sa mohli zdať povrchné, ja by som šiel aj ďalej — Frankensteinova obluda. Kde je záruka, že nesplodíte debila? Monštrum?

— Metóda je overená, — povedal Rževskij.

— Ja som vám neskákal do reči, Sergej Andrejevič. Medzi pokusmi na zvieratách a experimentmi s ľuďmi je obrovská priepasť a každý z nás to veľmi dobre vie.

— Čo navrhujete? — spýtal sa Ostapenko.

— Vytvoriť komisiu, autoritatívnu, ktorá by sa oboznámila s výsledkami prác ústavu…

— V januári som už viedol takú komisiu, — povedal Semanskij.

— Vtedy sa však neriešila otázka pokusov s človekom.

— Riešila. V konečnom dôsledku to bol vlastne jej cieľ.

— Pokladajte ma za skeptika.

— A keď to Američania vskutku urobia? — spýtal sa človek v pestrej viazanke.

— Nech ich čert vezme, — nechal sa uniesť Sidorov. — Máte strach, že aj tam sú… nepredvídaví ľudia, ktorým by sa zachcelo len tak vyhodiť niekoľko miliónov dolárov na úbohú napodobeninu človeka?

„Už je to tu,“ pomyslel si Rževskij.

— Ja som pochopil, — zapojil sa do diskusie Ajrapeťan, vyslovujúc každé slovo s dôrazom, akoby ho balil do šušťavého papiera, — profesora Rževského inak. Zdá sa mi, že najzaujímavejší aspekt jeho práce tkvie v čomsi celkom inom.

Ostapenko prikývol. Rževskij si spomenul, že s Ajrapeťanom o tom už diskutoval.

— Klonovanie už dávno nie je tajomstvom, — povedal Ajrapeťan. — Robili sa pokusy a robia sa aj dnes…

— No vypestovať v banke dospelého človeka, naraz… — povedal Čelovekov.

— Ani to už nie je novinka, — povedal Sidorov.

— Veru nie je, — súhlasil Ajrapeťan. — Podarilo sa to.

Malo to však jeden háčik. Jedinec vypestovaný in vitro bol maugli.

Ostapenko opäť prikývol.

— Maugli? — chlap v pestrej viazanke sa zamračil.

— V dejinách ľudstva, — začal svoj výklad sťa učiteľ Ajrapeťan, — sa stávali prípady, že zvieratá ukradli deti a potom ich vychovávali. Ak sa dieťa aj našlo, človekom sa už nikdy nestalo, bolo menejcenné. Sme spoločenské živočíchy. Dospelý jedinec vypestovaný in vitro je batoľa. Jeho mozog je prázdny. Učiť ho je neskoro.

— Veď práve, — povedal Sidorov. — A niet dôkazov…

— Prepáčte, — skočil mu do reči Ajrapeťan. — Dokončím myšlienku. Úspechy Sergeja Andrejeviča a jeho kolegov spočívajú v tom, že sú schopní odovzdať klonu pamäť genetického otca. Preto sme sa tu vlastne zišli.

„Veď o tom sa už hovorilo,“ pomyslel si Rževskij. „No v mozgu akiste existujú akési dvierka, či riečica, cez ktorú uniká to najhlavnejšie.“