Ivan si hľadel na ruky. Ruky ako ruky. Veľmi pripomínajú ruky Sergeja Rževského. Len s tým rozdielom, že jeho prsty boli hrubšie v článkoch, tlstejšie a že chrbát ruky mal posiaty pehami.

Ivan si prekvapene obzeral ruky, ani čo by neboli jeho. Ninočka s chuťou obhrýzala slepačie stehno a pol očkom ho sledovala. Vždy sa veľmi usilovala uhádnuť jeho myšlienky a často sa jej to darilo. Ninočka za tie dni pochopila, ako sa Ivan usiluje spoznať svet svojimi očami, svojimi pocitmi, ako sa chce vyčleniť zo staršieho Rževského, oddeliť celý komplex skúseností a pamäti otca od mikroskopickej, stenami laboratória a niekoľkými tvárami ohraničenej osobnej skúsenosti. Preto na mňa tak čaká a rád sa so mnou zhovára, pomyslela si Ninočka, lebo mu prinášam odrobinky jeho vlastného života. Určite sa budú so Sergejom hádať. Viem si predstaviť, čo by som tak asi povedala mame, keby som sa dozvedela, že ona namiesto mňa chodila do školy.

Zabzučal bzučiak, potom zmĺkol. Technik zapol selektor. Rževskij volal k sebe Ninu Gulinskú.

— Hneď, — povedala Ninočka, utierajúc si ústa. — Hneď idem.

Ivan za ňou hľadel. Žiarlil? Veď je to smiešne!

Ninočka bežala po chodbe a uvažovala, prečo sa už nebojí Sergeja Rževského. Je medzi nimi taký rozdiel — aj vo veku, aj vo všetkom inom. Celá priepasť. Alevič má zo Rževského strach. Niekedy dokonca aj Ostapenko. Kedy zmizla tá plachosť? Po tom nočnom rozhovore v jeho byte? V ústave už Ninočka nebola bezvýznamným človiečikom pobehujúcim po chodbách, bola súčasťou experimentu, dopadal na ňu tieň tajomstiev a grandióznosť toho, čo sa tu odohrávalo. Ide predsa o grandióznu vec, nie?

Matka stála na chodbe, fajčila s neznámym mužom, smiala sa zdržanlivo, no nervózne. Mala rada, keď si ju muži všímali, obvykle hovorievala, že muži sú oveľa zaujímavejší ako ženy, ale ozajstných ctiteľov nemala, či už preto, že doopravdy o nich nestála, alebo azda preto, že sa báli jej všeobjímajúceho vlastníckeho citu. Niekedy Ninočka aj ľutovala, že sa narodila práve tejto mame. Matka v návale hostí, v márnom úsilí po ustavičnom, aj keď nie veľmi extravagantnom rozptýlení — ísť k niekomu na chatu a tam stretnúť kohosi, aby mohla povedať, že ho pozná osobne, ba aj jeho ženu, ktorá ju sklamala, kúpiť niečo, hlasno prejaviť súcit cudziemu nešťastiu — v tejto trme-vrme často nadlho zabúdala na Ninu, dávala ju k otcovej mame, ktorá už umrela. No potom akoby sa v matke pretrhla hrádza — nasledovali zo dva týždne neskonalej lásky, od ktorej sa išla zadusiť. Bolo by lepšie, keby to bolo ako u iných — bez premrštených citov.

Keď matka zbadala Ninočku, nechala tak spoločníka a krátkozraké prižmúrila oči.

— Nina, čo tu robíš?

Nina si hneď uvedomila, že na ňu matka striehne, a preto si aj vybrala toto miesto na chodbe v prízemí.

— Volal ma Sergej Andrejevič, — povedala Ninočka. — A ty?

— Ja? Fajčím.

— Obvykle fajčíš na druhom poschodí.

— Predsa sa ťa nebudem pýtať, kde mám fajčiť. Veľmi veľa si dovoľuješ. Čo chce od teba Serioža?

Aha, týmto slovom jej chce vziať Rževského, chce jej dať po nose. Ale nedám si ho…

— Mamička, pochop, — Nina sa usilovala byť milá, asi tak ako mama, — robíme so Rževským experiment.

— Aha, — povedala mama ironicky a vyfúkla dym. Nikdy ho nevťahovala. Fajčenie bolo pre ňu len spoločenskou záležitosťou. — Dieťa bez vyššieho vzdelania — nenahraditeľná pomocníčka veľkého Rževského. Zaplietla si sa s ním?

— Mama! — Ninočka strašne očervenela. Áno, zaľúbila sa do Sergeja Rževského, hoci on si to vôbec nevšimol, a zároveň sa pre ňu začínal aj román s Ivanom Rževským, čo si ešte ani ona sama neuvedomovala. Čiže bola dvojnásobne vinná, pristihnutá na mieste, odhalená, a to ju hrozne nazlostilo.

Ninočka sa rozbehla po chodbe, mama sa ticho zasmiala.

Potom Elza vyhodila nedofajčenú cigaretu cez vetrák. Nechcela sa hádať s dcérou. Chcela iba poprosiť, aby ju pustili do laboratória, pozrieť sa na toho Ivana. Ivan bol vraj vernou kópiou Rževského za mladi. No nik okrem nej, Elzy, to nemohol posúdiť — v ústave bola jediná, čo poznala mladého Rževského.

Ešte nič nie je stratené. Elza sa poobhliadla. Chodba bola prázdna. Podišla k bočným dverám. Laboratórium č. 1. — jednoduchá čierna doštička. Nič sa nedeje — všetci vedia, že tam pracuje jej dcéra. Zrejme jej chce ona, Elza Alexandrovna, riaditeľka knižnice, niečo povedať.

Elza podišla k dverám, zastala pri nich, aby si dodala odvahy, a samozrejme s istotou, ako to robí ten, čo si ide niečo vybaviť, otvorila dvere.

Falejevová zdvihla hlavu a povedala:

— Vitajte, Elza Alexandrovna. Ninočka práve odbehla k riaditeľovi. Mám jej niečo odkázať?

— Ďakujem, nie, — povedala Elza. Mala by odísť. No oči jej zavisli na bielych dverách v protiľahlej stene.

— Váš pacient čoskoro začne chodiť? — spýtala sa Elza, vchádzajúc a zatvárajúc za sebou dvere.

— Už vie vstať, — povedala Falejevová. — No Sergej Andrejevič mu ešte nedovolí vyjsť von.

— A má pravdu, — povedala Elza. — Toto nie je zoologická záhrada. A vy sa ho nebojíte?

— Koho? — čudovala sa Falejevová. — Vaňu?

To je ale hlúpe, pomyslela si Elza. Volať umelého človeka Váňom. Ako krotkého medveďa.

Biele dvere sa znútra prudko otvorili. Vybehol Serioža v modrom telocvičnom úbore s bielym pásom na rukávoch a nohaviciach. Za ním trielila tlstá žena v bielom plášti.

— Ty si sa zbláznil! — kričala na Seriožu. — Čo len poviem Rževskému?

Elze zrazu prišlo zle — zovrelo jej hrdlo. Od strachu. Vskutku bola jediná v ústave, čo mohla spoznať mladého Rževského. A on sa na ňu pozrel, kývol na pozdrav, ani čo by sa boli videli včera. Čosi však bolo na ňom nesprávne. Len keď Rževskij prešiel popri nej na chodbu a sestrička za ním, Elza pochopila, že Serioža je zle ostrihaný, on sa totiž nikdy nestrihal na ježka.

— Zaujímajú ma tvoje dojmy, — povedal Rževskij. — Mohli by byť, keďže ste vlastne rovesníkmi, unikátne.

— Som od neho staršia, — povedala Ninočka. — O osemnásť rokov.

— Áno, to je pravda, — Rževskij sa usmial na pol úst. — No on je zároveň starší od teba o dvadsaťpäť rokov.

— Veru. Starší. A vôbec sa v sebe nevyzná.

— A usiluje sa vyznať?

— Áno. Žije v dvoch svetoch, — povedala Ninočka. — Jeden svet — to je izolačka. V ňom som ja, sestrička Marija Stepanovna. Je to maličký svet. A váš svet ho gniavi.

— Do akej miery je preňho môj svet reálny? Keď je so mnou, je v strehu.

— Neviem. Ešte sa celkom neprebral. — Ninočka zmraštila tenké obočie, ako sa usilovala byť na výške situácie.

— Spoznávaš ma v ňom?

— Jaj, to ešte neviem! Dnes mi dal sliepku.

— Čo ti dal?

— Bola som hladná, nuž mi dal svoju porciu sliepky.

— Aj ja by som ti bol dal. Pred tridsiatimi rokmi. Pravda, vtedy to nebolo so sliepkami také jednoduché.

Rževskij otvoril fascikel na svojom stole — boli v ňom fotografie, staré, amatérske.

— Vidíš, to som ja, sprava, v desiatej triede. Podobám sa?

— Na koho? — spýtala sa Ninočka.

— Teda si ma nespoznala… aha, tu som už v inštitúte.

— Áno, to je on, — povedala Ninočka, akoby to hovorila vyšetrovateľovi, ktorý od nej žiada, aby identifikovala zlo činca. Pozrela si ešte jednu fotografiu. Boli na nej až štyri známe tváre. Otec s mamou, keď boli mladí, Ivan a ešte jedno dievča. Dievča malo hrubý vrkoč. No Ninočka sa najviac čudovala, že mama drží na rukách asi trojročné dievčatko.

— To je jej dcérka, — Rževskij ukázal na dievča s okrúhlou tvárou a hrubým vrkočom.

Vzal od nej fotografiu, chcel ju odložiť, potom na ňu pozrel ešte raz a spýtal sa:

— A mamu si hneď spoznala?

— Takmer sa nezmenila, — povedala Ninočka. — Rada objíma cudzie deti. Ak vie, že ich o chvíľu odovzdá majiteľovi.

— Ty máš ale podrezaný jazyk, — podotkol Rževskij.