Keď planétochod vyšiel na pahorok, obloha už bola celkom jasná. Oblaky leteli rýchlo, akoby sa ponáhľali nad inú krajinu, kde súrne treba dážď. Bolo sparno.

Pavlyš nepočkal, kým planétochod dôjde k dverám garáže, otvoril príklop a vyskočil na pevnú, vyšliapanú zem pri budove stanice.

— Otvorím dvere! — zavolal Jimovi.

— Naspäť! — skríkol Jim.

Vtom už Pavlyš pocítil ostré bodnutie. A ešte jedno… Komáre zaútočili nečakane a zradne. Veď mali čakať na noc. Lekár zastal a oháňal sa.

Jim voľačo kričal.

Pavlyš pochopil, že jedinou záchranou je garáž. Bežal k dverám a chytil veľkú kľučku, že otvorí. Vtom zareval motor planétochodu, ako keby aj stroj naňho kričal, a vtedy sa nevdojak pozrel hore.

Drak naňho padal ako kameň.

Nemohol oči odtrhnúť od netvora, ktorý sa zväčšoval ako v kreslenom filme. Rozoznal dokonca aj zuby v otvorenej papuli. No nevedel sa prinútiť bežať, skryť sa, zmiznúť; bolo to nereálne, nemohlo sa to týkať jeho. Veď pokojne otváral dvere garáže a nikdy nijakým drakom neublížil…

V skutočnosti sa mu iba zdalo, že nehybne stojí. Stihol sa hodiť nabok a zaľahnúť k stene. Drak luskol roztiahnutými pazúrmi ako kastanetmi asi meter nad zemou, a kým si uvedomoval, že nemá v pazúroch toho teplého a chutného človiečika, prihrmel k múru planétochod a len tak-tak nerozmliaždil Pavlyša. A tak drak musel vzlietnuť, preklínajúc ľudskú solidaritu.

Dvere garáže sa otvorili, vybehol Leskin a vtiahol lekára dnu. Planétochod sa plazil za nimi. Drakovi neostalo iné, ako kľuvať zobákom do dverí, čo si už vytrpeli svoje.

— Tak, teraz už do tmy ani nos nevystrčíme, — rozhorčoval sa Leskin. — Prestalo pršať, draky sa zbesneli a niektorí kolegovia dostali chuť hrať sa na pohyblivý terč.

— Blahoželám k bojovému krstu, — povedala prichádzajúca Nina Ravvová.

Ako sa na veliteľku patrilo, bola pokojná a vážna.

— To je škoda, — ľutovala malá Taťjana. — Teraz naozaj nemôžeme vychádzať. A ja som chcela položiť novú mínu.

— Prečo si draky brúsia zuby práve na lekárov? — zadumane a neadresne položil otázku Jim. — Vrhajú sa najmä na nich.

— Asi vedia, že raz sa u nás zjaví lekár, ktorý zistí, prečo nás chcú požrať, — odvetila Nina.

— To hovoríte o mne? — spýtal sa Pavlyš.

— A naďabili ste už na nejakú stopu?

Pavlyš si iba pomyslel, že trvalé nebezpečenstvo zovšednie. Prejde zopár týždňov a draky budú na úrovni komárov. Ľudia sa naučia strieľať ich z praku, kántriť ich jedom, plašiť voľačím. A budú pracovať. Nemôžu zanedbávať prácu iba preto, že na nich poľujú nezraniteľné netvory.

— Pavlyš, — povedala Nina. — Zájdite si do svojej ordinácie ako pacient. Máte natrhnuté líce. Ste špinavý až strach. Lekár by nám mal byť príkladom.

Tak vstúpil Pavlyš do pokrvného bratstva.

Umyl sa, prelepil si náplasťou líce a sadol si za stôl, aby sa spamätal. Premáhala ho zradná slabosť. Aj s priemernou fantáziou nebolo ťažko predstaviť si, čo by sa s ním bolo stalo, keby sa dračie pazúry boli spustili o pol metra nižšie. A Pavlyš mal mimoriadne bujnú fantáziu. Vzal do rúk lekárov denník, otvoril ho a znova zavrel. Treba sa porozprávať s Ninou. Denník sa mu naozaj môže zísť.

Vtom vošla Nina.

— Nevyrušujem? S tou náplasťou vyzeráte bojovne.

— Ďakujem. Hoci som o to ani nestál.

— Čítate Strešného záznamy?

— Chcel by som, ale neviem sa odhodlať. Veď sotva ich písal pre cudzie oči.

— V tom sa mýlite. Doktor mal mániu. Možno mal nejakého predka grafomana — nielenže rád čítal nahlas úryvky zo svojho denníka, ale tým, čo sa vyhovárali, že neznášajú čítanie nahlas, strkal ho pod nos.

— Napríklad vám?

— Áno. Pokojne čítajte. Strešnij bude rád.

— Jim vravel, že draky neznášajú lekárov. Ako sa to prihodilo Strešnému?

— Zaoberal sa komármi. Pozoroval ich v kríkoch na svahu, a keď sa vracal, zamyslel sa a zabudol pozrieť na oblohu… Toto sú zas čo za žarty?

Nina hľadela na zem. Po dlážke ako čierna nitka bežali mravčeky.

— Videl som ich už včera, ale nevenoval som im pozornosť.

— Nie, to je čosi nové. Ak ešte aj tie štípu…

Pavlyš si prezrel smer mravčej nite. Stúpala k umývadlu, vracala sa späť a strácala sa pod posteľou.

— Ponáhľajú sa k vode, — povedal. — Podľa mojej mienky si nás nevšímajú.

— To by bolo dobre…

Nina statočne niesla ťarchu zodpovednosti. Je veliteľka stanice, ona sa bude zodpovedať. Pavlyš si pomyslel, že aby mladá žena mohla zastávať miesto, aké zvyčajne patrí ostrieľaným vlkom, prieskumníkom, čo majú za sebou po dvadsať planét, musí mať mimoriadne schopnosti.

Až o niekoľko dní sa dozvedel, že Nina patrí práve k takým ostrieľaným preskumníkom. Clarena je už jej šiesta planéta a nik v centre nepochyboval, že sa práce zhostí dobre. Patrila k ľuďom na pohľad mäkkým, vždy priamym a zdvorilým, ktorí sú bez badateľného úsilia všade prví — v škole, na vysokej, aj vo vedeckej práci. Nina niesla ťarchu zodpovednosti za stanicu a nikto si nekládol otázku, prečo sa rozhodli práve pre ňu. No aby to pochopil, Pavlyš musel na stanici stráviť trochu dlhší čas.

— Prišla som, lebo mi napadlo, že nezasvätený človek sa na naše problémy pozerá inými očami. My sme si už zaužívali isté stereotypy, čo môže byť na škodu.

— Azda ste predsa niečím rozdráždili draky?

Nina sa zadívala na mravčiu cestičku.

— Treba zistiť, kade vnikli do stanice. Vezmete si to na starosť…? Ako sme mohli rozdráždiť draky?

— V živočíšnej ríši má agresivita vždy nejakú príčinu.

— Neútočili sme na ne. Sme ochotní pristúpiť na kompromisy. To sa však dá len s rozumnými bytosťami.

— Nemuseli ste to postrehnúť. Na koho ešte útočia?

— Vy ste včera skúmali dračí žalúdok.

— Nina, tu si? — V dverách stála malá Taťjana. Kombinézu si ozdobila náhrdelníkom z dračích zubov. Nebol na ne najkrajší pohľad.

— Leskin ťa všade hľadá. Tvrdí, že magnetické pole sa správa veľmi čudne.

— No a čo?

— Ako vždy. Je presvedčený, že sa to zle skončí.

— Idem, — povedala Nina. — Leskin je pesimista. V každej výprave sa nájde dáky pesimista. Tuším ho k nám psychológovia náročky nasadili, aby vyvážil Tánin neviazaný optimizmus.

Keď Pavlyš osamel, pustil sa do denníka.

Doktor Strešnij naozaj rád písal podrobne a s epickou šírkou. Pavlyš si predstavil, ako so sklonenou hlavou obdivuje dokonalú vetnú konštrukciu, harmóniu dlhých odstavcov a formu zriedkavých archaických slov. Na prvých stranách opisoval pahorok, budovanie stanice, spôsob života a kolegov. Opisoval ich obšírne, do detailov, no jednako opatrne. Lekár sa na svoj denník pozeral ako na literárne dielo a nikoho nechcel uraziť. Na piatej strane našiel Pavlyš prvú zmienku o jemu známych udalostiach.

„Dažde čoskoro prestanú. Príde jar. Na planéte by mala byť pomerne bohatá fauna, doterajšiu zriedkavosť by som pripísal na konto nepriaznivého ročného obdobia. Viem si predstaviť, ako po oteplení a návrate slnka z nôr, hniezd a brlohov vylezú, vyletia a vybehnú rozličné tvory, a možno niektoré budú na takej úrovni, že budú chcieť s nami nadviazať kontakt. Nemám na mysli rozum. Skúsenosti mi napovedajú, že Clarena ešte nedospela do štádia, aby sa tu mohol rozvinúť rozum. Jednako je zopár predpokladov, že nám venujú pozornosť. Veď sme veľmi nápadní a hluční, nezvyčajní a istým spôsobom nechtiac agresívni. Dnes ráno som mal menší konflikt s veľkou Taťjanou. Pozorovala stavebného robota, ktorý hlbi odpadovú jamu. Niektorých odpadkov sa nie a nie zbaviť, a musíme ich predsa, kamsi odpratať. Odstrániť. Aby sme nenarušili zvyčajný život prostredia. S ľahkomyseľnosťou, typickou pre túto milú žienku, sa uspokojila s tým, že stavebný robot vykopal hlbokú jamu.,A kde je hermetický kryt? spýtal som sa, ako to prislúcha k mojej funkcii…“