Tej noci mal Ivan zreteľný desivý sen. Jeden z tých snov, ktoré nenechali neobjasnený ani jeden kútik pamäti Sergeja Rževského a umožnili Ivanovi dozvedieť sa o ňom viac, než sám Sergej.

Vošiel do izby v baraku plný zlosti a pocitu krivdy a Liza, ešte nič netušiac, sa vrhla k nemu, dlhými tenkými rukami objala jeho premoknuté sako, rýchlo a vrelo ho bozkávala mäkkými poddajnými perami, začala mu zobliekať sako a prihovárala sa mu: „No, vyzliekaj sa, čo sa brániš? Hneď ho aj prežehlím.“ Potom sa už so sakom v ruke zarazila: „Stalo sa niečo? V robote? Máš nepríjemnosti?“ Hovorila takým previnilým hláskom, akoby za nepríjemnosti v robote mohla ona sama. Hľadel na ňu, uvedomoval si, že ona za nič nemôže, no predsa len — jej krátkozraký pohľad a chvejúca sa spodná pera, ako aj pohyb jej rúk, ktorým odhrnula pramienok dlhých vlasov, vzadu zachytených gumičkou, nedojali ho tak ako obvykle.

— Nebudem jesť, — povedal, vchádzajúc do izby z malinkej predsiene, meter krát dva metre, no zrazu sa obrátil — celkom zabudol, že Kaťa je chorá už tretí deň, a ani sa na ňu nespýtal, keď prišiel, a to ho len väčšmi podráždilo.

Stáli v predsieni celkom blízko pri sebe, no nedotýkali sa. Sergej poločkom videl, že na stole pod lampou je tanier, vedľa chlieb a maslo.

Ešte stále stáli v predsieni. A nemohli nikam ujsť. Ivan si uvedomil, že práve v tejto meravosti je desivosť sna. A pokým sa rozhovor neskončí, nepohnú sa z tej úzkej predizby.

— Povedz, čo sa stalo.

— Ty mi nemôžeš pomôcť.

— No aspoň ťa vypočujem. Predtým si mi vždy všetko povedal.

— Neprijmú ma na ašpirantúru.

— To azda nie!

— To nič, — povedal Sergej. — Pôjdem na školu, budem učiť biológiu…

— Prečo ťa nechcú prijať? Si predsa najlepší. Tvoju diplomovku dali dokonca aj rozmnožiť.

Serioža mlčal a myslel na to, že Liza má šikmé čelo a trochu široké lícne kosti.

— To kvôli mne? — zašepkala Liza. — Len povedz, neboj sa.

— Sám som si tomu na vine. Sám. Chápeš, len sám. Vôbec sme sa nemali stretnúť, — povedal napokon.

A v predsieni — meter krát dva metre — je tesno a dusno, krúti sa hlava, a Ivan vie, že Liza teraz nepolapí dych. Liza má choré srdce, a vôbec je chorľavá. Tu, medzi dvoma dverami sa jej nedostane vzduchu a umrie. Tým bude všetkému koniec, prijmú ho na ašpirantúru, no treba si ešte trochu vytrpieť… potom bude dobre.

A on, Ivan, hoci to nie je jeho vina, jeho bolesť, musí zachrániť Lizu, otvoriť okno, čo aj zvaliť stenu, hoci by stačilo dokorán roztvoriť dvere… A prebúdza sa. Ticho. Teraz už nikto nemáva v noci pri ňom službu. A vôbec, prečo musí žiť v ústave? Ako vo viváriu. Tu mu dovliekli skriňu vyradenú z ktoréhosi laboratória. Bielizeň v ňom je presiaknutá kyslou zatuchlinou. Má si vari prenajať izbu? V nejakom baraku?

Ivan si vzal časopis a pokúsil sa čítať. Bol to španielsky časopis. Po španielsky Rževskij nevedel. Po španielsky sa učil Ivan. To je závažný fakt. Čítal pár minút, potom ho premohli driemoty.

— Neučte sa toľko, — povedal profesor Volodin. — Veď sa pripravíte o rozum. Myslím to celkom vážne. Voľakedy to volali mozgová horúčka. Teraz tomu vymyslíme moderný názov, no beztak vám nepomôžeme. Taký mladý, a tlak vám skáče ako starcovi. Potrebujete viac čerstvého vzduchu, mali by ste behať poklusom.

— Ani za mladi som nebehával poklusom, — povedal Ivan. Potriasol hlavou a dodal: — Skúsim to.

Nasledujúce ráno si Ivan obliekol dres s bielym pásom, bežal drobným klusom najprv po asfaltovom chodníčku, potom zahol smerom k bývalým barakom, vhupol do diery v ľade, namočil si nohy, nazlostil sa sám na seba. V tej prvej mladosti bol oveľa čipernejší.

Zrazu si spomenul, že Ninočka naňho čaká. Treba ju pripravovať. Keď jej to už raz sľúbil.

Hodiny s Ninočkou Ivana umárali, no nemohol sa žiačke priznať, že je tomu ona na vine. Cítil sa ako šofér profesionál, ktorý učí jazdiť nováčika. Ninočka bola bežnou, priemernou žiačkou. No nič viac. Talent nemala. Hodiny, čo strávil s ňou, ho vyčerpávali — on len čo sa pozrel na stranu, hneď pochopil viac, než bol zámer autora učebnice. No nemohol sa ponáhľať — Ninočka musela pochopiť to, čo bolo pre ňu skrytým tajomstvom a preňho — čiarkou už v prečítanej knihe. A Ivan chápal čas ako rýchlo plynúci, drahocenný a nenávratný — prevzal to od Rževského. Zdalo by sa, že by Ivan mal byť bližšie k Ninočke, pre ktorú dnešný deň nemal obzvlášť mimoriadny význam, pretože ju čakalo ešte nekonečne mnoho takých dní. No v Ivanovom vnútri panoval akýsi zhon, všetko chcel stihnúť… Bolo treba čosi robiť. Robiť, nehľadiac na upozornenie sympatického profesora Volodina. Vari sa Volodin vyzná v monštrách? Veď predtým ich nikdy neliečil. Pre lekárov je dôležité udržať pri živote jeho pominuteľné telo. Otec zas musí využiť jeho hlavu. Neľútostne, ako svoju. A čo musí Ivan? Je vôbec schopný života? Zlá nálada, svetabôľ, záchvaty nenávisti k časopisom, ktoré mu otec kladie na stôl — sú to vlastnosti jeho ešte nestabilizovaného charakteru, alebo organické nedostatky, ktoré sú typické pre všetky podobné monštrá? Lev a John zahynuli, nemajú príbuzných. Pokusy s ľuďmi sa na istý čas zastavili — vedecký svet hľadí na Ivana so zmiešaným pocitom sympatií a závisti. Pre všetkých znamená iba stĺpce čísel, snímky rőntgenových kriviek, pár riadkov v referátoch. A vedľa sedí očarujúca Ninočka a chce pochopiť Hardyho-Weinbergov zákon. Populačnú genetiku si vybavuje na meniacom sa obraze obyvateľstva mesta Baltimore, ktoré si mieša jazyky — klasický príklad z učebnice. Ninočka by šla radšej do kina, bez ohľadu na to, aké percento alel je v populácii tohto mesta recesívne. V tomto skľučujúcom Ivanovom spôsobe života je iba jedna jasná škvrna — Paška Dubov a zaprášené balíčky v škatuli na pôjde.

— V Úderníku sa dnes začína týždeň francúzskeho filmu, — povedala mu zrazu Ninočka. Nemohla vydržať. Teraz to musí narafičiť tak, aby ho Ninočka nestiahla so sebou do kina, pretože si chce prezrieť knihu, ktorú včera kúpil v antikvariáte, o novgorodských historických pamiatkach od vedychtivého biskuba Jevgenija. Minul na to celú výplatu pomocného vedeckého pracovníka, okrem toho, čo si odložil na cigarety.

Mozog je systém, ktorého kapacita je obmedzená. Iba malá časť jeho buniek pracuje aktívne. Nie je to lapsus prírody, ale jej múdrosť. Mozog treba chrániť.

Pri urýchlenej tvorbe dospelého jedinca prechádzajú všetky životné skúsenosti symbolického otca na „novorodenca“. Čím je darca vyspelejší, tým aktívnejšie pracuje jeho mozog, a teda je bližšie k hraniciam svojich možností a má menšie rezervy. To značí, že Ivanov mozog, jeho nervový systém od prvej chvíle existencie bol preťažený informáciami. Zdedil únavu Rževského, vyčerpanosť jeho nervového systému.

No len čo sa Ivan „narodil“, začal sám rýchlo hltať informácie. Nebol jednoducho pokračovaním Rževského, ale sa usiloval od neho odlíšiť, utvrdiť svoje ja, zaplniť mozog vlastnými informáciami, no nie postupne, v priebehu rokov ako ostatní ľudia. Keď zistil, že je preťažený, keď si uvedomil, že mu hrozí nebezpečenstvo, ozvali sa v mozgu výstražné signály — zastavil sa… a mozog sa začal zúfalo brániť cudzej pamäti Sergeja Rževského.

Panebože, pomyslel si Ivan, koľko smetí sa nazbiera v každom mozgu za pol storočia. Úskoky pri písomke z matematiky v štvrtej triede, výzor Ziny zo susedného dvora, aj obsah žiadosti podanej v októbri minulého roku na zlepšenie bytových podmienok zámočníka Siňuchina…

Boj so Rževským sa zmenil na boj s vlastným mozgom; mozog vypudzoval myšlienky a obrazy z minulosti — bunky presýtené informáciami Rževského doslova revali, že skutočnými pánmi sú ony.