— O pol hodiny je obed, — riekla Taťjana. — Prešli sme vedľa jedálne. Tretie dvere od vás. Nezabudnete?

— Ďakujem, a kde je nemocnica?

— Nina vám všetko povie. O pacientov sa nebojte. Keby šlo iba o nich, neboli by sme vás volali. Pribudnú ďalší, — dodala s istotou a razom prešla na inú tému: — V skrini sú Strešného veci. Môžete ich používať. Nenahnevá sa. Je tam sieť proti komárom a tak ďalej.

Taťjana zmizla.

Keď Pavlyš osamel, rozhodol sa, že sa prezlečie. Prišiel v modrom dennom pracovnom úbore a ponášal sa na papagája medzi vrabcami. Rozbalil si tašku, vytiahol mydlo a štetku. Po výlevke splašene behali malé chrobáky, podobné čiernym mravcom. Pavlyš ich zmyl prúdom vody, umyl sa a potom pristúpil k oknu. Cez mreže bolo vidieť svah pahorku, na ktorého vrchole stála stanica. Na svahu, zvažujúcom sa dolu k lesu, rástlo nízke krovie, z ktorého vyrastalo zopár nízkych stromov so silnými koreňmi. Ďalej sa až po obzor tiahla jednotvárna sivozelená rovina. Ďaleko sa v opare črtal ešte jeden pahorok. Asi vo vzdialenosti troch kilometrov po rovine tiekla rieka, odrážajúca svetlé popolavé oblaky, sčasti priezračné, prepúšťajúce slnečné svetlo; všetky predmety vrhali ľahké rozmazané tiene a samy boli neforemné, nehmotné. Plošina pred stanicou bola prázdna, iba nad akýmsi prístrojom na štípe pri jej okraji krúžil roj hmyzu.

V izbe boli badateľné Strešného stopy. Na stolíku ležali knihy, rozhádzané lístky, kazety. V kúte ležala zmotaná špinavá kombinéza. Lôžko však bolo dôkladne postlané.

Medzi papiermi na stole bola aj hrubá kniha v zelenej väzbe. Pavlyš ju otvoril. Zistil, že lekár je konzervatívny. Nielenže si písal denník, ale ešte ho písal rukou. Mal čitateľný rukopis, písmená boli okrúhle, každé osve. Nevdojak prebehol zrakom prvé riadky. „…Môj denník nebude mať ani vedeckú ani literárnu hodnotu. Skôr mi poslúži ako podklad na vlastné úvahy…“

Vtom si Pavlyš uvedomil, že už uplynulo štyridsať minút. To je faux pas. Všetci sa už zišli v jedálni, veď príchod novej tváre je na vzdialenej stanici udalosťou, isto bude musieť odpovedať na obligátne otázky; človek nie vždy vie, čo nové hrajú vo Veľkom divadle a či už funguje nová baňa na Mesiaci. Pavlyš pozrel do zrkadla. Lekár by vždy mal ísť príkladom; bol dobre oblečený, oholený, upravený. Vtom zahrmel výbuch.

Stanica sa zatriasla. Ktosi prebehol po chodbe. Nastalo ticho.

Jedáleň bola prázdna. Ľudia ju opustili v chvate — na stole boli čisté taniere, spod pokrievky hrnca stúpala para, stoličky boli odtiahnuté, jedna ležala prevrátená na zemi, nik si nedal námahu, aby ju zdvihol…

— Dokelu s týmito tajomstvami, — zahromžil Pavlyš a postavil stoličku. — Záhady, tajomstvá a lietajúci Holanďania. Vysvitne, že tu som sám, ostatní bohviekde zmizli.

Pavlyš sa zarazil, vlastný hlas mu znel neprirodzene. Niekoľko sekúnd stál a načúval, potom vyšiel z jedálne a kráčal po chodbe smerom k východu, ku garáži.

Stanica nebola veľká, no zdala sa veľmi priestranná, pretože všade bolo plno dverí, kútov, slepých chodbičiek, laboratórií, skladov a ktovieakých izbietok. Skúsil otvoriť niekoľko dverí, napokon zastal pred dverami, ktoré boli väčšie ako ostatné a podľa neho by mali viesť do garáže. Zdnuka mali masívnu záporu. Pavlyš ju s námahou odsunul. Mýlil sa — dvere viedli priamo von. Tvár mu ovial teplý vlhký vzduch, naplnený bzukotom hmyzu. Vykročil von, vtom ho však ktosi surovo schmatol za plece a mykol nazad. Leskin zasúval záporu.

— Zbláznili ste sa?! — zvolal bez okolkov.

— Prepáčte, — riekol Pavlyš, — ešte som si nezvykol na miestne obyčaje.

— Ak si budete zvykať, dlho sa tu nezdržíte, — oznámil mu Leskin. Na Pavlyšovo prekvapenie bol umytý a ukázalo sa, že je to celkom dôstojný päťdesiatnik; tvár mu brázdili vrásky, akoby ich príroda nevyrezala nožom, ale vytesala dlátom.

— V najlepšom prípade by ste do stanice vpustili plno komárov, — pokračoval Leskin. — Všetci by dostali zimnicu. Vy prvý. A neurážajte sa. Zvyknete si. Pri pohľade na otvorené dvere aj vám bude behať mráz po chrbte. Hľadali ste jedáleň?

— Nie, — riekol Pavlyš. — Obedujúcich.

— Sú v garáži. Obed odložili. Hľadal som vás.

Dvere do garáže boli hneď vedľa.

— Vojdite, — povedal Leskin už prívetivo. — O chvíľu sa vrátia.

Garáž bola prázdna. Planétochod bol preč. Leskin načúval a rýchlo prešiel k spínaču pri dverách garáže.

— Nezľaknite sa, doktor, — povedal.

Pavlyš netušil, čoho by sa mal zľaknúť, no pre každý prípad odstúpil k stene.

Vo dverách sa zjavil tupý predok planétochodu. Vozidlo sa plazilo pomaly, dôstojne, ako drevorubač vracajúci sa domov s poriadnym brvnom. Takisto dôstojne prešlo cez garáž a zastalo tesne pri stene. Vo vleku pritiahlo obrovského tvora, z ktorého ovísali dva čierne zdrapy, veľké ako plachty fregaty.

Na pozadí bieleho rovnobežníka dverí skákali dve postavičky. Vyzerali ako bábky v divadle tieňov, rozhadzovali rukami a strkali sa navzájom. Voľačo veľké, tmavé na okamih zastrelo svetlo a hneď nato zazneli výstrely. Potom sa dvere zatvorili a doslova odrezali hluk.

— Sú tu všetci? — zvolala Nina. Tvár mala zahalenú ako moslimská žena. V ruke držala pištoľ.

— Všetci, — ozval sa Jim, zoskakujúc z planétochodu. — Zrátal som nás.

Malá Taťjana pristúpila k sivej oblude a položila na ňu nohu.

— Hajderabádský maharadža a ukoristený tiger ľudožrút. Kde je fotograf?

— Neblázni, Taťjana, — zahriakol ju Leskin. — Možno je ešte živý.

— Ani jeden tiger neostal živý po výstrele mladého maharadžu, — namietla Taťjana.

Taťjana voľakde stratila náplasť. Čelo mala zaliate krvou. Pavlyš to zbadal, ale nohy ho nevdojak doniesli k opache rozprestretej na zemi. Bol to drak. Aspoň iné pomenovanie mu neprišlo na um. Hlavu mal dobrý meter dlhú, lesklé žlté zuby, sklené oči hrozivo vyvalené a čierne plachty boli krídla.

Tak toto je pôvodca strachu a nešťastia, polapený, porazený vinník.

— Taký vtáčik letáčik, — povedal Jim, ako kráčal k Pavlyšovi. — Videli ste už voľakedy čosi také? Rozpätie krídel má pätnásť metrov.

— Božechráň, — riekol Pavlyš. — Netúžim po takých známostiach.

Vedľa Pavlyša stál nevysoký plešatejúci muž s dobrosrdečnou okrúhlou tvárou.

— Prenasledoval vás? — opýtal sa ho Pavlyš.

— Prenasledoval? — muž sa usmial. — Prenasledoval. Jemne povedané. Ako keď dievčinu prenasleduje nástojčivý nápadník. Nie, poľoval na nás. — Muž sa nešikovne opieral o palicu.

— Takže vám môžem gratulovať?

— Áno, to je prvý, — povedala Nina, odhaľujúc si tvár. — Zoznámte sa — Leopold. Náš seizmológ a geofyzik.

— Pozrite, — zvolala Taťjana a nadvihla okraj krídla. — To ja som včera strieľala. Trafila som ho do krídla.

— A kde je potom maharadžov smrteľný zásah? — opýtal sa Leopold. Zvraštil sa. Mal bolesti, keď stál. Jednu nohu mal vystretú.

Pod krídlom sa zjavila laba vyzbrojená zahnutými pazúrmi. Boli celkom ako orientálne meče.

— To by bol kindžal, — vzrušene povedal Jim. — Na celej Zemi by nemal páru. Zberatelia by šaleli.

— Ešte si naberieš kindžaly, — riekla Nina. — Tohto rozrežeme na kúsky, aby sme zistili jeho stavbu tela.

Pozrela na Pavlyša, akoby mu dávala najavo, že to už je jeho starosť.

— Mám tomu rozumieť tak, že ich je viac?

Otázka prieskumníkov rozveselila.

— S kým myslíte, že sme bojovali, kým planétochod vchádzal do garáže? — opýtala sa Taťjana. — Má rodinu, a tá sa bude kruto mstiť.

Ako na potvrdenie jej slov znova zarachotilo po streche. Bol to taký rachot, že sa museli dorozumievať posunkami. Pevne postavená garáž sa otriasala a Pavlyšovi sa žiadalo čím skôr vojsť otvorenými dverami do vnútra stanice. Jim mohutnou päsťou pohrozil povale, ale nemalo to nijaké dôsledky. Leskin vytiahol pištoľ a namieril nahor. Nina ho chytila za ruku. Všetci stáli s vyvrátenými hlavami a čakali. Strecha nevydržala. Cez otvor v kove vtrhlo biele svetlo a Pavlyš zazrel žlté meče, čo driapali kov, akoby to bol papier.