A táto nepatrná príťažlivá sila mi prezradila, že už nie som na Zemi, že ma ukradli, odvliekli, a nijako nemôžu dôjsť do cieľa. Pevne verím, že sa ľudia na Zemi raz naučia lietať v kozmickom priestore. No obávam sa, že to ešte chvíľu potrvá.“

Pavlyš prečítal tieto riadky nahlas. Dag poznamenal:

— A o rok nato vypustili prvý sputnik.

„Doniesli mi jedlo a stáli vo dverách, hľadeli, či sa do toho pustím. Ochutnala som to, no bolo to akési mdlé, málo slané, no čosi hrozné. No už som bola hladná a akási omráčená. Jednostaj som hľadela na Nevedkov, čo stáli vo dverách ako korytnačky, a prosila som ich, aby zavolali svojho veliteľa. Vtedy som ešte nevedela, že ich veliteľ, stroj, zapĺňa celú stenu vedľajšej miestnosti. Nevedela som ani to, že ich skutoční páni /ako vyzerajú neviem ani dnes/ vyslali túto loď iba s kovovými robotmi. Potom som si predstavovala, ako sa asi dohadujú, čo by mi mali dať jesť. Uvažovala som, až som sa dostala do ich laboratória, a tam som sa dovtípila, že keď som bola v bezvedomí, vzali mi krv a dôkladne preskúmali môj organizmus. A pochopili, čo a v akom množstve potrebujem, aby som neumrela od hladu. Ale čo je chutné, to je pre nich španielska dedina. No na Nevedkov sa už nehnevám. Sú ako vojaci, plnia rozkaz. Lenže vojaci aj myslia. A oni nemôžu. Prvé dni som len plakala, prosíkala, aby ma pustili na slobodu, a vôbec som nemohla pochopiť, že odteraz budem len lietať a lietať. A nikdy nepristanem.

Dnes sa mi snívalo o Oleňke. A vo sne som sa čudovala, prečo nerastie, prečo je ešte stále taká malá. Mala by už predsa byť väčšia. No ona sa len smiala. Potom som sa celý deň len motala. Nemohla som obsedieť. Medziiným mi napadlo, či dobre odratúvam dni. Vždy ráno, keď vstanem, urobím ryhu. A čo keď nevstávam práve ráno? Možnože teraz častejšie spím. Alebo zriedkavejšie. Ktovie. Tu je všetko také jednotvárne. A čo keď prešli odvtedy len dva roky, a nie štyri? Alebo iba jeden. Možnože i viac — päť, šesť, sedem rokov! Koľko rokov môže mať teraz Oleňka? A ja? Koľko rokov mám ja? Možnože je zo mňa už starena. Tak som sa preľakla, že som sa rozbehla k zrkadlám. Vôbec to nie sú zrkadlá. Sú len trochu vypuklé, oblé a pripomínajú televíznu obrazovku. Obyčajne po nich behajú zelené a modré krivky. Dlho som sa obzerala v tých obrazovkách. Už aj Nevedkovia, ktorí tam mali službu, mi signalizovali, či niečo nepotrebujem. Iba som hodila rukou. Už sú preč tie časy, keď som ich nazývala katmi, mučiteľmi, fašistami. Teraz sa ich už nebojím. Bojím sa len Stroja. Veliteľa. Dlho som sa obzerala v zrkadlách, chodila som od jedného k druhému a hľadala to najsvetlejšie. Ale nič som nezistila. Zdá sa, že som to ešte stále ja. Aj nos, aj ústa sú tie isté, len oči sú vpadnuté a tvár akási popoľavá. No možno je to len odraz od zrkadla. Váčky pod očami… A vrátila som sa do komôrky.“

— Je to veľmi zaujímavé, — povedal Dag. — Ty, Pavlyš, čo si o tom myslíš?

— O čom?

— No, o tom všetkom. Izolovať človeka na niekoľko rokov tak, aby nevedel, ako plynie čas mimo jeho priestoru. Zmení sa potom jeho biologický cyklus?

— Teraz nie o tom rozmýšľam, — odpovedal Pavlyš.

„Drak je na tom veľmi zle. Zdá sa, že čoskoro zahynie. Včera som uňho pobudla dosť dlho, opäť som mu vymývala rany. Je veľmi slabý. No na čosi som prišla. Keď som s ním, zdá sa mi, že nejako môže vplývať na moje myšlienky. Niežeby som mu rozumela, ale keď trpí, cítim to aj ja. A viem, že je rád, keď za ním prídem. Teraz mi je veľmi ľúto, že som si ho predtým nevšímala. Bála som sa. Veď on je takisto väzeň. Ako ja. Lenže ešte nešťastnejší. Po celý čas ho držia v klietke. Zrazu mi čosi napadlo a trpko som sa usmiala. Možnože tento drak je tiež zdravotná sestra v nemocnici na nejakej vzdialenej planéte. A tiež išla navštíviť svoju dcérku. A dostala sa do našej zoologickej záhrady. A strávila tu veľa rokov, v klietke. Jednostaj chcela Nevedkom vysvetliť, že nie je hlúpejšia ako oni. A tak aj umrie, a nič nevysvetlí. Najprv som sa usmiala, potom rozplakala. A tak len sedím a plačem…

Ako tak rozmýšľam o drakovi /medzitým som sa presvedčila, že je ešte živý/, usudzujem, že mňa postihol lepší osud ako jeho. Predsa mám len akú-takú voľnosť. A to od samého začiatku. Veľa som rozmýšľala, prečo je to tak, veď všetci ostatní väzni, neviem, koľko ich tu je /za múrmi na ostatných poschodiach je iný vzduch, tam sa ja nedostanem, a akiste sú aj tam väzni/, sedia za mrežami. Iba ja si slobodne chodím po poschodiach. Podľa čoho Nevedkovia usúdili, že nie som pre nich nebezpečná? Možnože ich páni sú mi podobní. Neviem, a zdá sa, že sa nikdy ani nedozviem. Pustili ma aj do záhrady a ukázali mi, kde majú semená. Aj do laboratória môžem chodiť. Dokonca ma Nevedkovia poslúchajú. Ten, kto raz bude čítať tieto riadky, sa akiste bude čudovať, kto sú to tí Nevedkovia. Volám tak železné korytnačky. Akonáhle som sa dozvedela, že sú to stroje a že nechápu jednoduché veci, nazvala som ich Nevedkami. Len tak pre seba. Teda predsa len, ak sa tak nad tým zamyslím, zdá sa mi, že sa mi tu vodí nie oveľa lepšie ako tým, čo sú v klietkach. A v komorách. Jednoducho moja izbietka je o čosi priestrannejšia ako tie ostatné miestnosti. A to je všetko. Usilovala som sa prostredníctvom Nevedkov vysvetliť Stroju, Veliteľovi, že je to hotový zločin — chytiť živého človeka a držať ho len tak. Chcela som im vysvetliť, že by bolo lepšie, keby nadviazali spojenie s nami, so Zemou. No potom som sa presvedčila, že okrem strojov tu nikoho niet. A stroje sú naprogramované: musia lietať vo vesmíre, zbierať, čo im príde do cesty, potom podať hlásenie. Lenže cesta späť trvá akosi pridlho. Ešte vždy dúfam, že sa toho dožijem a že sa s Nimi stretnem a všetko im vysvetlím. Možnože oni ani nevedia, že niekde vo vesmíre žijú rozumné bytosti, ľudia! Nazdávajú sa azda, že oni sú jediní?“

Keď Pavlyš dočítal tento lístok, Dag povedal:

— V podstate uvažovala celkom logicky.

— Mala na to dosť času, — povedal Sato.

— Čas! — rozčúlil sa Numilin. — Veď nevedela nič o kozmických letoch.

— Zrejme to bola prieskumná loď, — odvetil Pavlyš. — No je tu jedna záhada. A Nadežda ju odhalila.

— Záhada? — spýtal sa Sato.

— Podľa mňa je to veľmi zvláštne, že taká obrovská loď, ktorá sa vydala na ďalekú cestu, nemá vôbec spojenie so základňou, s materskou planétou. Podľa všetkého letí veľa rokov. Za také obdobie informácie strácajú na aktuálnosti.

— Nesúhlasím s tebou, — povedal Dag. — Keby si tak bol na ich mieste! Predstav si, že takých lodí je niekoľko. Každá má pridelený určitý úsek Galaxie. Dajme tomu, že lietajú veľa rokov. No a život v organickej podobe objavia prinajlepšom v jednom z tisíc prípadov. V každom prípade hromadia informácie. Čo je to sto rokov pre vyspelú civilizáciu, ktorá si môže dovoliť vyslať takých prieskumníkov? A potom si len tak pre zaujímavosť prezrú trofeje a rozhodnú, kam vyšlú expedíciu.

— Zmocnia sa všetkého, čo sa im dostane do rúk? — spýtal sa Sato, neskrývajúc nevraživosť k majiteľom lode.

— Podľa akých kritérií majú roboty rozlíšiť, či ide o rozumné bytosti?

— Tak napríklad Nadežda bola oblečená. Videli aj naše mestá.

— To nie je dosť presvedčivé, — povedal Pavlyš. — Môžu to byť pre nich mraveniská. Kde je záruka, že inde rozumné bytosti nechodia nahé a neobliekajú svoje domáce zvieratá?

— A pravdepodobnosť, že naďabia práve na rozumné bytosti, je predsa taká malá, — dodal Dag, — že s tým akiste ani nerátajú. V každom prípade sa usilujú o to, aby všetky ich trofeje zostali pri živote.

— Mlátime prázdnu slamu, — zhrnul Pavlyš a vzal do ruky ďalší lístok. — Nič zatiaľ nevieme o tých, čo vypustili loď. A nevieme ani to, čo tým sledovali. V našom úseku Galaxie sme sa s nimi nestretli. To znamená, že sú zďaleka. Vieme iba, že nás navštívili a že sa z neznámych príčin nevrátili domov.

— Možno, že je to tak lepšie, — povedal Dag.

„Raz, ak to ešte stihnem, napíšem o svojich prvých rokoch v zajatí. Teraz sa už na všeličo pamätám iba hmlisto, zdá sa mi to všetko také vzdialené, aj strach, aj zúfalstvo, aj to, ako som hľadala východ, ako som sa chcela dostať k nim do centra a zničiť všetky ich stroje. Aby sme stroskotali! Vtedy som takto uvažovala, lebo som sa bála, že opäť priletia k nám na Zem a čosi vyvedú. Hneď som však pochopila, že s ich loďou si tak ľahko neporadím. Akiste by tu ani sto inžinierov neprišlo na to, ako čo funguje. Teraz by som sa však už mala vrátiť k udalostiam, ktoré sa odohrali nedávno, pred pár mesiacmi, týždňami, po tom, čo som si zohnala papier a začala si písať denník. Noví zajatci, ktorých dovliekli naposledy, sa dostali na to isté poschodie, kde teraz bývam ja, zrejme preto, lebo potrebujú ten istý vzduch. Spočiatku ich držali v komôrke, akoby v karanténe, na prvom poschodí, a potom ich umiestnili do veľkých kabín vedľa môjho kráľovstva. Vtedy sa ma zmocnila nádej: čo ak sú to ľudia alebo aspoň mne podobní? No keď som ich uvidela — nazrela som, keď im Nevedkovia niesli jedlo — pochopila som, že som sa opäť iba strašne sklamala. Raz som v Jaroslavli videla predávať v obchode trepangy. Vtedy som sa čudovala, ako môžu ľudia jesť také svinstvo! Noví väzni mi ich čímsi pripomínali. V kabíne ich umiestnili po dva. Boli veľké asi ako psy, klzké a odporné. Prišlo mi vtedy zle a zavrela som sa do svojej kabíny. Ani som si o nich nič nezapísala do denníka. Na druhý deň som všetko rozpovedala svojej dračici, no ona samozrejme nič nechápala. Trepangy z kabíny nevypúšťali. Vzápätí som sa dozvedela, že ich je päť — dva sú v kabíne, tri v klietke za železnými dverami. O niekoľko dní som ich uvidela. Zistila som aj to, čo jedia, lebo Nevedkovia ubrali z mojej záhradky a v šaflíkoch začali pestovať akúsi pleseň, zrejme živú, lebo sa hýbala a nepríjemne zapáchala. A túto pieseň dávali trepangom.