Marianna — Pavlyš sa s ňou už stihol zoznámiť a dozvedel sa, že geológovia majú služby v bare raz za mesiac — venovala sa svojej práci: priťahovala si k perám diktafón a mrmlala čosi o intrúziách a pegmatite. Smutný mechanik chlipkal za stolíkom limonádu a s hnusom hľadel na konzervované párky; dvojica, čo sedela chrbtom k Pavlyšovi, si vášnivo vymieňala názory a Pavlyš si pomyslel, že bufet na kozmodróme je najosamelejším miestom na celej planétke, kde sa všetci navzájom dokonale poznajú.
… Do bufetu vletel človek, ani čo by skákal do diaľky. Najprv sa ukázali topánky zamazané od hliny, hoci nijakej hliny na Dene niet, potom topánky vtiahli za sebou chudé neforemné telo zohnuté v drieku. Človek sa nevládal zastaviť a preniesol sa — ak tak možno označiť tento fantastický pohyb — až k pultu. Prievanom, čo spôsobil, sa zvlnili závesy s neodmysliteľnými briežkami, za ktorými nebolo okien. Na poličke zazvonili poháre. Barmanke vypadol diktafón, pri páde sa prepol na reprodukciu a začal mrmlať jej hlasom o intrúziách a pegmatitoch. Milenci zmĺkli. Mechanik schytil tanier s konzervovanými párkami a zdvihol ho.
— Ja to nestrpím! — vykríkol človek, vraziac do pultu. Hlas mal rozochvený a prenikavý. — Nepriviezli hnojivá!
Konečne sa mu podarilo zachytiť o kraj pultu a nadobudnúť vertikálnu polohu, pričom ešte zhodil na podlahu pohár. Ukázalo sa, že má úzku, výraznú tvár s ostrým nosom, sivé, blízko seba posadené oči a čelo tak silno stiahnuté preliačinami na spánkoch, že vystupovalo dopredu ako u šteňaťa poľovníckeho psa.
— No? — opýtal sa stroho. — Čo robiť? Kde sa mám sťažovať?
Pavlyš očakával prudkú reakciu geologicky za pultom, posmešky alebo smiech od ostatných, no správanie sa dievčiny bolo celkom nečakané. V úplnom, dokonca akoby úctivom tichu povedala:
— To je naozaj nehoráznosť, profesor.
— Koľkokrát som ti, Marianna, prikázal, aby si ma nenazývala profesorom!
— Prepáčte, záhradník.
— A vy, súdruh, ste odkiaľ? — obrátil sa k Pavlyšovi.
Vtom však zbadal dakoho za Pavlyšovým chrbtom a vrhol sa vpred, k dverám takou rýchlosťou, že sa mu obe nohy v ťažkých topánkach odlepili od dlážky. Zmizol. Len jeho vysoký hlas sa ešte rozliehal v čakárni.
Pavlyš pokrčil plecami a poobzeral sa vôkol seba. Všetci boli ticho, ani čo by iba takto záhradníci na Dene navštevovali miestny kozmodróm. Mechanik s odporom žul párky a barmanka opravovala diktafón. Zaľúbenci si šepkali. Zaujímavé, pomyslel si Pavlyš, čo tu robí záhradník? A kde má sady?
Podišiel k baru.
— Prepáčte, Marianna, — povedal. — Zdá sa, že nie všetko som pochopil.
— Aha, — povedalo dievča a zdvihlo pohľad na Pavlyša. — Ste tu nový.
— Áno. Čakám spoj.
— Dáte si kávu?
— Nie. Oslovili ste ho profesor…
— Veď on aj je profesor, — dievča stíšilo hlas. — Celkom ozajstný profesor. Je tu u nás vo vyhnanstve.
— Čože? — zhíkol Pavlyš začudovane.
— Vo vyhnanstve, — zopakovala Marianna a vychutnávala dosiahnutý efekt.
— Presne tak, — povedal mechanik, odstrkujúc párky. — Teraz utekal k dispečerom. Vynadať im. Bojovný chlapík.
— Prepáčte, — Pavlyša to zaujalo. — Predpokladal som, že vyhnanstvo je pojem historický.
— Presne tak, doktor, — súhlasil mechanik, ktorý si všimol jeho označenie hodnosti.
— Nežartuje, — ozval sa mladý muž, ktorý si dovtedy šepkal so svojou milou. — Záhradník je najpopulárnejší človek na Dene. Naša pamätihodnosť.
— Spáchal zločin, — vysvetlila barmanka Marianna.
— Daj sem diktafón, — povedal mladý muž. — Hneď ti ho opravíme.
— Vari existujú zločiny, za ktoré… — Pavlyš nedopovedal.
Za dvermi sa ozval hrmot, rinčanie skla a do bufetu opäť vnikli podošvy letiaceho záhradníka.
Tentoraz bol Pavlyš v strehu, preto sa vrhol k záhradníkovi a zachytil ho skôr, ako by bol stihol niečo rozbiť.
Záhradník zaprotestoval:
— Tak ma už konečne pustite. Nikam neutečiem.
Pavlyš ho pustil na dlážku a záhradník, pripravený vytrhnúť sa mu z rúk vlastnými silami, stratil v tej chvíli pôsobením malej príťažlivosti rovnováhu. Pavlyš ho zasa musel chytať.
— Ďakujem, — povedal záhradník. — Nie ste vy náhodou z prepravnej služby?
— Som z kozmickej rozviedky, — odvetil Pavlyš. — Lekár.
— Teší ma. Gurij Nic. Záhradník.
Hľadel na Pavlyša, akoby ho odhadoval: A aký je z teba úžitok? Čím nám môžeš poslúžiť?
— Máte tu skleník? — spýtal sa Pavlyš, aby nadviazal rozhovor.
— Skleník? Maličký fliačik pôdy, privezený zo Zeme.
— Profesor žartuje, — zamiešala sa Marianna, ktorá všetko počula. — Máme pozoruhodný skleník. Najlepší zo všetkých asteroidov. Lietali k nám aj z Marsu. Podmienky majú oveľa lepšie, no aj tak nedosiahli nič podobné…
— Marianna, — prísne ju prerušil profesor. — Už ani slovo.
— A pestujete zeleninu?
— Akúže zeleninu! Veď nemôžem nakŕmiť, ako sa patrí, ani mojich ľudí. Keby ste nám však pomohli získať ešte jednu loď s černozemou…
Prosebne sa zadíval na Pavlyša.
— Ale ja…
— Možno máte priateľov v prepravnej službe. Tak často k nám prichádzajú po rudu prázdne lode. No čo by ich to stálo, keby ich zaťažili pôdou namiesto balastu?
— Vy ste biológ? — opatrne vyzvedal Pavlyš.
— Biológ? — Nie sa trpko zachechtal. Smiech sa mu dral z hrdla, ako keď štartuje motocykel. — Som literárny historik.
— Je to geniálny biológ, — povedala Marianna. — A geniálny literárny historik.
— Naskutku odtiaľto odídem! — nahneval sa Nic. — Ako si to predstavuješ, Marianna, privádzať ma do nepríjemnej situácie pred cudzím človekom?
— Prepáčte, profesor, — povedala Marianna uvzato, naznačujúc tak, že nie je ochotná odvolať, čo povedala.
Nic hodil rukou.
— Všetci tu zveličujú, keď je reč o mne. Za nejaké tie úspechy, ktoré som dosiahol v záhradke, vďačím len svojej vytrvalosti. Žiaľ, nemám ani talent, ani školu, ani ozajstné vedomosti.
— Profesor! — prosebne zatiahla Marianna.
— Tak dosť! — povedal Nic a zdvihol sa. — Odchádzam.
Obrátil sa na Pavlyša.
— Ak si chcete pozrieť moju zeleninu…
Tu sa mu hlas zlomil a Nic znehybnel s otvorenými ústami. Hľadel na knihy, ktoré si Pavlyš kúpil v stánku kozmodrómu.
— Nové vydanie, — povedal, akoby očakával, že mu to Pavlyš vyvráti.
— Áno, — povedal Pavlyš. — Kompletné. Od školských čias som si nenašiel čas prečítať ho. Ešte na Zemi som počul, že vychádza celé vydanie Mŕtvych duší, ale prepásol som ho.
— To ste tu kúpili?
— A kde inde?
— A ja som si to nevšimol! Utekajme, možno ešte majú!
— Obávam sa, že to bol posledný kus, — povedal Pavlyš. — Ale ak to tak veľmi potrebujete, vezmite si ho.
Pavlyš vzal z divána zväzok Gogoľa a podal ho záhradníkovi.
— Je váš.
— Nuž čože, — povedal Nic. — Ďakujem.
Otvoril knihu a ukázal Pavlyšovi titulnú stranu. Bolo tam napísané: „Na vydanie pripravil, komentár a doslov napísal profesor Gurij Nic.“
Nic schytil Pavlyša za ruku a vliekol ho k východu. Až keď boli v sále, pošepkal mu do ucha:
— Nemusia to vedieť. Bude mi to veľmi trápne, ak sa to dozvedia. Myslia si, že som sem pricestoval ako záhradník. Ale sú to vynikajúci ľudia, a keď ma zo žartu nazývajú profesor, nehnevám sa na nich.
Pavlyš si pomyslel, že profesor podceňuje bystrosť svojich susedov, ale nehádal sa. Už pochopil, že profesor nie je z tých, čo sa s nimi ľahko a prijemne diskutuje.
— Poďme, oblečieme si skafandre a zavediem vás do skleníka, — povedal Nic. — Tu nás môžu počuť. Skoro odletíte?
— Mám ešte niekoľko hodín času.
— Výborne. Ani si neviete predstaviť, aký som odtrhnutý od života na Zemi.
Skleník bol skutočne obrovský a veľkolepý. Dlhé hriadky zeleniny, jabloňové sadenice, záhony kvetov — všetko to sa rozprestieralo na vyše hektárovej ploche. Silné lampy pomáhali vzdialenému Slnku zohrievať a osvetľovať rastliny. Roboty pomaly jazdili pomedzi hriadky, pretrhávali mrkvu a reďkovku. V skleníku sa vznášala teplá vlhká vôňa zeme a listov. Bzučali tu včely.