— Keď som prišiel, nič z toho tu nebolo, — rozhovoril sa Nic. — Odložte si. Je tu horúco. Spočiatku ma nikto nebral vážne. A teraz je skleník pýchou Deny. Každý by mi rád pomáhal. Sú tu fantastickí ľudia. Keby som nemal na Zemi povinnosti, ostal by som tu navždy. Ale mám tam kadejaké účty.

V Nicovom hlase zazvonilo kovom, a Pavlyšovi sa dokonca zazdalo, že záhradník podrástol.

— No dobre, — pokračoval už celkom iným tónom. — Ako sa vám páči môj doslov? Nemá význam, aby som pred vami niečo zatajoval. Dúfam, že si nikto viac na Dene nekúpil túto knižku a moje tajomstvo ostane pred nimi navždy ukryté.

— Nestihol som ju prečítať, — priznal sa Pavlyš.

— A ja som vám knihu vzal. To je smola. Ale veď si ju ešte kúpite. Mali mi poslať autorský výtlačok. Zatiaľ neposlali. To je nehoráznosť.

Nic zaviedol Pavlyša do neveľkej izby na konci skleníka, kde mal pracovňu. Jednu stenu zaberali police s knihami a mikrofilmami. Pavlyšovi stačil jediný pohľad, aby pochopil, že všetky knihy majú nejaký vzťah k botanike alebo k histórii prvej polovice devätnásteho storočia. Akoby sa majiteľ knižnice doslova zmietal medzi týmito dvoma vášňami.

— Počkajte ma tu, — povedal Nic. — Hneď vás pohostím…

A zmizol, no cestou ešte zhodil nádobu so sadenicami.

Pavlyš ju zdvihol a podišiel k policiam. Na tretej polici zhora bolo osem exemplárov Mŕtvych duší — presne toho istého vydania, aké si Nic vypýtal od Pavlyša. Záhradník klamal. A klamal dosť nešikovne, veď koniec koncov ho nikto nenútil, aby jeho — Pavlyša — zaviedol do pracovne. Aby nepriviedol domáceho pána do trápnej situácie, odstúpil od políc a usadil sa v kresle chrbtom ku knihám. Roztvoril Mŕtve duše a začal v nich listovať, aby našiel miesto, kde sa začína Nicov doslov. Tu je to. Hneď za slovami „Koniec druhej časti“ sa začínal Nicov článok.

„Významná udalosť v histórii ruskej literatúry…“ — prečítal Pavlyš, ale tu sa zjavil záhradník s podnosom plným marhúľ a jabĺk.

— Jedzte, — ponúkol ho. — Sú sladké.

— Ďakujem.

— Ako vidím, čítate. Chvályhodné! Celkove ste na mňa urobili veľmi dobrý dojem. Dokonca mám chuť rozpovedať vám niektoré okolnosti zo svojho života. Ten, kto pozná to hlavné, má právo vedieť aj menej dôležité detaily.

— Veľmi ma to zaujíma, — povedal Pavlyš.

— Chápem, ste zvedavý. Čo tu robí profesor Nic? Už ste o mne počuli?

— Žiaľ, nie.

— Nič zvláštne. Necítim sa dotknutý. Ale musím vám povedať, že keď som sa pred odchodom zúčastnil na svetovom kongrese literárnych historikov, privítali ma v sále ováciami. Áno, ováciami. A odcestoval som sem. Mal som na výber. Ponúkali mi profesúru literatúry na Marťanskej univerzite. Pozývali ma viesť literárne kurzy na Ďalekých základniach. No ja som si vybral osud záhradníka. Nech len moji kolegovia krčia plecami. Rastliny vždy boli mojou láskou. Predovšetkým spravodlivosť. A potom rastliny. Chápete?

— Takmer, — povedal Pavlyš.

— Úplne ma nemôžu pochopiť ani tí najbližší ľudia. A my sa poznáme sotva hodinu.

— Takže vy ste sa vzdali literatúry? — spýtal sa Pavlyš.

— Áno. Odišiel som sem. Všetky ponuky Akadémie vied boli výrazom nespravodlivosti. Ja som sa rozhodol prekvapiť ich.

Profesor sa uchechtol. Potom sa spýtal:

— A čo hovoríte na Tentetnikova?

— Na koho?

— Tentetnikova. Predpokladáte na základe všetkého, čo nám je známe, že Uliňka pôjde za ním na Sibír?

— Tentetnikov? — zopakoval Pavlyš s pocitom, že chvíľami profesorovi vonkoncom nerozumie.

— Tak čítali ste Mŕtve duše, alebo nečítali?

— A… Tentetnikov? Akože, akože… — Pavlyš horúčkovito listoval v pamäti, kto je Tentetnikov. Sobakeviča si pamätal. Manilova si pamätal. Čičikova samozrejme takisto. Aj Korobočku s Pľuškinom. Ale Tentetnikova…

— Čítal som to tak dávno, — povedal previnilo. — Veľmi dávno. Ešte v škole. Tentetnikova si pamätám iba hmlisto.

— Tak, — povedal profesor, prebodávajúc Pavlyša zničujúcim pohľadom. — Samozrejme, v škole… dávno. Nemohli ste čítať o tom, ako Tentetnikova poslali do vyhnanstva na Sibír, mladý muž. Nemohli, lebo Gogoľ napísal túto kapitolu desať dní pred smrťou, a deväť dní pred skonom celý druhý diel Mŕtvych duší spálil. Tak.

— Samozrejme, — spomenul si Pavlyš. — Samozrejme. Prepáčte, profesor.

Teraz pochopil, koho mu profesor pripomína. Gogoľa. Nie takého elegantného, svetáckeho, aký stojí na Gogoľovom bulvári, ale toho smutného, naozajstného, čo sedí pri Suvorovovom bulvári. Áno, áno, prirodzene, Gogoľ spálil druhý diel. Bol na prahu smrti a dostal sa pod vplyv kňazov.

Pavlyš sa potešil, že ho pamäť predsa nesklamala:

— To značí, že druhý diel neexistuje?

— Nie, — odsekol Nic. — A teraz otvorte knihu. Pozrite obsah!

„Diel prvý, strana tri…“ čítal v obsahu. „Diel druhý“…

— Vy, — užasol Pavlyš. — Vy ste našli rukopis? A uverejnili ste ho?

— Tak dajako, — odvetil profesor. — Tak dajako.

— Ale ako sa vám to podarilo?

— Nuž čo, — povedal profesor, zahryznúc do zeleného, očividne kyslého jablka. — Môžem vám o tom porozprávať. Hlavná črta môjho charakteru je túžba po spravodlivosti…

Profesor sa zamyslel, veľmi svetlými, priezračnými očami hľadel priamo pred seba. Pavlyš ho nesúril.

— Vždy ma znepokojovali problémy historickej spravodlivosti, — pokračoval Nic. — A vždy ma poburovalo, keď na seba nechávala čakať. Historická spravodlivosť — a literatúra jej pôsobenie najväčšmi obnažuje — sa nie vždy stihne zjaviť na scéne, kým spadne opona. A ak sa zjaví, niekedy sa môže zdať, že už je nepotrebná. A v takých prípadoch je našou povinnosťou, povinnosťou potomkov, pomôcť jej. Možno prenasledovať a ničiť spisovateľa alebo básnika. Možno ho zabiť. Ale určite príde deň, keď jeho slová zvíťazia nad nepriateľmi. Je to zákon, axioma. Vedeli by sme niečo o kniežati Igorovi, jednom z najúbohejších kniežat vedľa takých gigantov, ako bol Andrej Bogoľubskij alebo Vladimír Monomach? Nie, nevedeli by sme. A pritom nie je vylúčené, že sa povýšené a pohŕdavo správal k úbohému perohryzovi — autorovi Slova o pluku Igorovom. Možno ho dal dokonca popraviť, ak sa vo svojej kniežacej pýche domnieval, že ho básnik skompromitoval. No ukazuje sa, že Slovo je pre nás oveľa dôležitejšie ako skutky a zmýšľanie kniežaťa. Že sa vlastne zachoval v histórii len vďaka Slovu. Na tomto príklade zároveň vidíme aj pôsobenie historickej spravodlivosti, aj hranice jej pôsobenia, pretože meno básnika nám nedarovala.

— Ale ja som počul… — začal Pavlyš.

— Presne tak, — profesor zdvihol ukazovák. — Chceli ste povedať, že historici nie sú dnes takí bezmocní voči času, ako to bolo pred sto rokmi. Že Ústav času plánuje expedíciu do dvanásteho storočia, aby sa dozvedel, kto napísal Slovo, a aby sa našiel jeho prvopis. Práve o tom chcem hovoriť. V tom je moja radosť aj tragédia. Radosť, že patrím k tým, čo môžu nielen hľadať, bádať, ale aj pomáhať historickej spravodlivosti. Tragédia je zase v tom, že dokonca ani v takejto situácii nie sme všemocní. D'Anthes zabil Puškina, a dožil sa staroby ako senátor a bohatý človek. Mimochodom tvrdí sa, že d'Anthésa pred smrťou mučilo svedomie. Ale nemal právo tak dlho žiť!

Profesorovi zabehlo a Pavlyš musel vstať a poriadne mu buchnúť po chrbte.

— Ďakujem. Nechajme d'Anthésa. Vezmime si iný príklad. Gogoľ sa na konci života dostáva pod ťaživý temný vplyv kňaza Matfeja. Ten ho presviedča, aby skoncoval s literatúrou, aby sa postil a stal mníchom. Matfej je obmedzený fanatik. Ale Gogoľova psychika je podlomená neúspechmi, tým, že sa sklamal v priateľoch. A tu sa Gogoľ — múdry človek, ktorému nie sú cudzie svetské radosti, veľký labužník — stáva askétom. Modlí sa, číta najprostoduchejšie životy svätých, cestuje do Jeruzalema. No jedného sa nemôže vzdať. Nemôže prestať písať. „Nepísať — to by pre mňa znamenalo to isté, ako nežiť,“ hovorí. Pokračuje v práci na Mŕtvych dušiach. A takmer dokončieva druhý diel. Ľudia, ktorým číta kapitoly z knihy — Ševyriov, Tolstoj, Smirnovová, Aksakov — tvrdia, že to boli geniálne strany. Zdalo by sa, že Gogoľ zvíťazí. Lenže napokon vyhráva otec Matfej. Po poslednej návšteve mu Gogoľ ponížene ďakuje, preklína sa pre tvrdé srdce. Deväť dní pred smrťou páli všetky svoje papiere, medzi nimi aj Mŕtve duše — plod dlhoročnej práce. Prestáva prijímať potravu, prestáva sa pohybovať. Zomiera, pretože sa podvolil otcovi Matfejovi, ale nevládal žiť bez literatúry. To je strašná tragédia. A viete, čo povedali po Gogoľovej smrti tí, čo viedli Matfejovu ruku? Metropolita Filaret si poplakal a vyhlásil, že bolo treba postupovať ináč: „Bolo ho treba presviedčať, že spasenie nie je v postení sa, ale v poslušnosti.“ Cítite to pokrytectvo?