— Musíš ma pochopiť, srdcu sa nedá rozkázať.
Tak sa to všetko skončilo. Boris zložil štátnice a pustil sa do diplomovej práce. Miša Čeľcov, výborný študent, čo sa stal prodekanom, ho presvedčil, že vedu nezaujímajú Borisove nálady. Kotkin doháňal resty, veľa čítal, pracoval, veď svoju prácu mal rád.
V auguste sa Zina vrátila z juhu. Proskurinová Borisovi oznámila, že tam bola s oným ašpirantom, ale povadili sa. Zina zazrela Borisa v prázdnej, rozhorúčenej knižnici a odo dverí mu zakričala:
— Boris, poď na chvíľočku von.
Kotkin nie hneď pochopil, kto ho to volá, a keď zbadal Zinu, naľakal sa, že odíde, ani ho nevyčká, a vrhol sa ku dverám, zavadil o knihy a tie spadli na zem. Zohol sa, pozbieral ich, znova mu skoro vypadli z rúk, a pomyslel si, že Zina už aj tak odišla. Ona ho však čakala. Vlasy mala vyblednuté, takmer celkom biele.
— Ako si sa mal bezo mňa? — spýtala sa.
— Ďakujem za opýtanie.
— Ľutujem, že som ta cestovala. Tá nuda, ani si nevieš predstaviť. Čo robíš dnes večer?
Neodpovedal. Hľadel na ňu.
— Mali by sme sa porozprávať. Iste si sa o mne napočúval klebiet až-až. Prepáč, ak som ťa vyrušila.
Odišla. Ani sa nedohovorili, kedy a kde sa stretnú.
Boris vrátil knihy a ponáhľal sa dolu.
Nemusel ju hľadať. Sedela vo vestibule na lavici s natiahnutými dlhými opálenými nohami a vedľa nej stáli dvaja programátori z výskumného centra, opreteky vtipkovali a sami sa smiali na svojich žartoch. Boris zastal na schodoch, nevedel, čo ďalej, no Zina ho zbadala a zvolala:
— Boria, čakám ťa.
Ľahko vyskočila z lavice a ponáhľala sa mu v ústrety. Na programátorov celkom zabudla.
Sedeli na terase kaviarne v Sokoľnikoch. Bol dusný vlažný večer, ako pred búrkou. Každý večer to vyzeralo na búrku, bolo veľké sucho. Na preplnenej terase by Boris nikdy nebol našiel voľný stolík, ale Zina našla aj stolík aj dve stoličky. Priniesol pivo a ona sa ho spýtala:
— Máš peniaze, Boria?
Pili pivo. Boris bol trochu smutný, pretože tento večer sa už nikdy nezopakuje. Zina mu rozprávala, aká bola nuda v Koktebeli, hoci sa jej dvoril jeden známy básnik, a ako ju sklamal aplikovaný matematik, a Boris jej dal vo všetkom za pravdu. Aj to bolo mu smutné, akoby žili v celkom odlišných svetoch, ona na Zemi a on na Marse, alebo akoby on bol nevoľník a ona princezná. Potom Zina chcela odísť, dlho sa prechádzali po tmavých alejách a hľadali voľnú lavičku. Zina ho chytila za ruku, mala teplé jemné prsty, bola rovnako vysoká ako on, ale zdala sa vyššia, lebo bola dobre stavaná a nehrbila sa. Sedeli na lavičke a Zina začala:
— Boria, môžem byť k tebe úprimná?
Naľakal sa, že bude hovoriť o tom ašpirantovi alebo o inom ctiteľovi, ktorého si mieni vziať za muža, a popýta ho o radu.
— Ešte stále bývaš na internáte?
— Áno.
— Aby si rozumel, o čo ide… Len sa mi, prosím ťa, nesmej, veď vieš, čo cítim k tebe. Moji starkí odcestovali na Nurek. Iste aspoň na takých päť rokov. Kým tam otec nepostaví hrádzu, ani za nič sa nevráti. A možno tam ostane navždy. Počúvaš ma?
— Počúvam.
Hľadel jej na ruku a obdivoval dokonalosť jej prstov. — Zostala som v byte sama. Ty bývaš na internáte. To nie je fair. Rozumieš mi?
— Nie, — povedal.
— Tak som si pomyslela, vlastne navrhujem ti, vezmi si svoje známky, svoje saky-paky, môj ryšavček, a prisťahuj sa ku mne.
— Ako to?
— Pochop ma, Borenka, v posledných mesiacoch som sa sklamala v ľuďoch. Pochopila som, že si jediný, na koho sa môžem spoľahnúť. Nečuduj sa. Viem, nie si pekný, v spoločnosti si nemotorný, máme rôzny okruh známych. Napokon, to všetko nie je dôležité. Rozumieš? Viem, aký si talentovaný a ako ti je smutno za matkou… Potrebuješ niekoho, kto sa o teba bude starať… Som príliš úprimná? Ale videlo sa mi, že ani ja ti nie som ľahostajná. Mýlila som sa? Môžeš odmietnuť…
Poslednú vetu nedokončila a Boris priam v ovzduší cítil vážnosť významovo až strašných slov, ktoré mu zneli ako zvon.
— Nie, — povedal. — Čo si myslíš, že je to možné?
Bol jej nesmierne vďačný, takej peknej a múdrej, že sa mu až slzy tisli do očí, odvrátil sa, aby to nezbadala. Zina mu položila dlaň na koleno a povedala:
— Starala by som sa o teba, milý… Prepáč, že som taká úprimná.
Keď už vychádzali z parku, Zina zastala, pritlačila mu dlaň na pery a zašepkala:
— Lenže, rozumieš, keby tak odrazu pricestovali moji starkí a našli u mňa chlapa… Vezmeme sa?
Prešlo deväť a pol roka. Boris sa vrátil z obchodu a vybral z tašky potraviny na druhý deň. Z izby bolo počuť hlasy. Zinu prišla navštíviť Proskurinová s novým mužom, o ktorom mu Zina včera povedala:
— Keby som ťa raz opustila, nikdy by som ťa nenahradila takým niktošom.
Vedľa sa smiali, pretože nový Proskurinovej muž sa vrátil z Brazílie, priniesol fľašu japonskej whisky a rozprával brazílske vtipy. Boris by bol rád počúval o Brazílii, v poslednom čase mal sto chutí odcestovať, hoc aj nakrátko, do Afriky alebo Austrálie, no nemal kedy a nemohol Zinu nechať samu. Zasa mala ťažkosti s pečeňou, potrebovala diétnu stravu.
Postavil čajník a nazrel do izby.
— Kto si dá čaj, kto kávu? — spýtal sa.
— Pre všetkých kávu, — ozvala sa Zina.
— Ty nesmieš, — povedal jej. — Škodí ti.
— Viem lepšie ako ty, čo mi škodí.
Proskurinová sa zasmiala.
Boris sa vrátil do kuchyne a vybral kávu. Keď dnes šiel domov, mal veľmi dobrú náladu. Chcel Zine ukázať posledný variant Oka. Oko fungovalo. Štyri roky — a už to patrí minulosti. Chcel Zine povedať, že dostanú cenu. Riaditeľ ústavu, ten istý Miša Čeľcov, čo voľakedy bol prodekanom fakulty, mu ešte včera povedal:
— Chlapci, s vami sa aj mne ujde sláva.
Miša bol dobrý človek, hoci Borisovi závidel, vždy mu pomáhal. Bol mu oponentom na kandidátsku prácu, vzal ho pracovať k sebe, dal mu k dispozícii laboratórium a nezrušil výskum, aj keď dlho nič nevychádzalo.
Boris doniesol domov Oko, aby ho ukázal Zine, hoci vedel, že na ňu sotva urobí dojem. Rada opakovala vetu, čo voľakde počula, asi v tom zmysle, že svoje zásoby zvedavosti vyčerpala v spletitostiach života.
Pred týždňom sa Zina vrátila z Gagry, kam by vlastne nesmela ísť, dobre sa opálila, hoci aj to jej škodilo. Samozrejme, stretla sa tam dobrá partia — „Tak sme sa nasmiali!“ Boris však vedel, že keď Proskurinová s mužom odídu, Zina bude na nich nadávať, sťažovať sa, že ju z whisky páli záha, a on bude musieť v noci vstávať a dávať jej lieky.
Čeľcov, ktorý si Zinu pamätal ešte zo školy, už trochu pripitý — veď dnes, pravdaže, trošku zapíjali Oko — znova Borisovi vravel:
— Počuj, veď s tebou zaobchádza ako s rímskym otrokom. Si celý vyschnutý.
— Nič nechápeš, Miša, — ako vždy odpovedal Boris. — Som jej večným dlžníkom.
— A to už prečo? — spýtal sa Čeľcov. Poznal odpoveď, veď tento rozhovor sa už neraz opakoval.
— Je také staré slovo — dobrodenie. Dnes sa už akosi používa iba v ironickom zmysle. Zina mi pomohla v ťažkej chvíli.
Za deväť a pol roka sa Kotkin takmer nezmenil. Bol rovnako chudý, podvyživený, rovnako nevzhľadný a zle oblečený. Miša vedel, že Borisa zdržuje — ponáhľal sa totiž na techniku, kde externe učil, pretože potrebovali peniaze.
— Ešte si si neodrobil ten dlh? Alebo to je ako u úžerníka: — čím viac dáš, tým viac si dlžen?
Boris ukradomky pozrel na hodinky.
— Nie, — povedal. — Už nie som chlapec a nevymýšľam si modly. Ani so mnou to nie je ľahké. Mimochodom, kto pôjde do Baku, už si rozhodol?
S Kotkinom to ozaj nebývalo ľahké a Čeľcov to vedel lepšie ako ktokoľvek iný. Vedel aj to, že jeho vychudnutosť, neprívetivosť a podráždenosť mali dve posplietané príčiny — chorobnú hanblivosť a to, že nechápal ľudí, čo nemajú radi svoju prácu. Mal svoju prácu veľmi rád. Nemal blízkych priateľov, možno ich ani nepotreboval. Naučil sa nevšímať si očividnú ľútosť spolupracovníčok z ústavu, ktoré často len z dohadov tušili, že má zlý rodinný život. Sám Boris ho pokladal za normálny a chvíľami aj šťastný. Nakoniec sa ustálilo, že Kotkina mali za akúsi pamätihodnosť, ktorou sa možno pýšiť, a nič od nej nečakať na oplátku.