— A vy? — spýtal sa Pavlyš, lebo druhú posteľ v izbe nevidel.

— Prinesiem si. Ešte som nestačil. Nečakali sme vás.

— Budem spať na posteli, ktorú prinesiete, — vyhlásil Pavlyš. — Pohostinnosť nemá byť spojená s obeťami.

Odstúpil od okna a rozhliadol sa. Pri stene stál dlhý pracovný stôl. Ležali na ňom platne ružového a svetlozeleného polopriezračného kameňa. Nefrit, dovtípil sa Pavlyš. Na jednej platni bola načrtnutá kresba vtáka so širokými krídlami. V odrazenom slnečnom svetle sa nefrit matne leskol.

Mušľa, pripomínajúca polovicu velikánskeho vlašského orecha, vrhala na plafón pestrofarebné perleťové odblesky. Druhý stôl bol prisunutý k bočnej stene oproti posteli. Nad stolom bolo niekoľko políc. Na druhej poličke bola o štôsik mikrofilmov opretá fotografia Maríny Kimovej v nefritovom rámiku. Rámik bol prekrásne vyrezávaný, až zrak prechádzal od zložitého vzoru. Pavlyš hneď spoznal Marinu, hoci v pamäti sa mu zachovala s bielou kučeravou parochňou, v ktorej jej tvár vyzerala akosi nelogicky; medzi tvarom očí, líniou lícnych kostí a bohatými bielymi kučerami bol nápadný nesúlad. Marina mala vlasy rovné, čierne a krátke.

Pavlyš sa zvrtol k Vanovi, ktorý triedil poštu. Videl, že Van znehybnel a pozoruje ho.

Dvere sa otvorili, vstúpil muž v belasom plášti a belasej chirurgickej čiapke.

— Van, nebodaj priviezli poštu? — spýtal sa.

– Čo je nové? — spýtal sa Van. — Už mu je lepšie?

— Plutvy sú plutvy, za jeden deň sa nedajú vyliečiť, — odpovedal muž v belasom plášti. — Tak čo je s poštou?

— Hneď idem, — povedal Van. — Už mi ostalo málo.

— Mám niečo?

— Vydrž chvíľku.

— Výborne, — povedal chirurg. — Inú odpoveď som od teba ani nečakal. — Prihladil si krátke fúziky, prešiel dlaňou po úzkej briadke. — Vy ste prileteli nákladnou raketou? — spýtal sa Pavlyša.

– Áno. Namiesto Spira.

— Veľmi ma teší, kolega. Prišli ste nadlho? Lebo vám nájdeme robotu.

— Je to príjemné vedomie, — povedal Pavlyš, — že nech prídem hocikam, hneď mi ponúknu prácu a ani sa nespýtajú, či som dobrý pracovník.

— Pravdaže dobrý, — presvedčivo vyhlásil chirurg. — Intuícia nás nikdy nesklame. Som Jerichovský. Môj prapraded bol kňazom.

— A načo mi to hovoríte?

— Vždy keď sa predstavujem, pripomeniem to, aby som si ušetril zbytočné vtipy. Je to také biblické meno.

Pavlyš znova pozrel na fotografiu Mariny Kimovej, ako keby sa chcel presvedčiť, či sa zatiaľ nerozplynula. Čoskoro ju uvidí, možno už o niekoľko minút. Bude prekvapená? Spozná husára Pavlyša? Prirodzene, mohol by sa na ňu spýtať Vana, ale nechce.

— Hotovo, — povedal Van. — Idete s nami, Pavlyš?

Vošli do priestrannej siene osvetlenej radom okien vysekaných do skaly. Polovica siene bola pokrytá belasou plastickou látkou. Vo vzdialenom konci stál dlhý stôl a dva rady stoličiek, bližšie k dverám stolnotenisový stôl s ovisnutou sieťkou. Van postavil naň tašku a začal vyberať kôpky pošty a ukladať ich do radu. Robil to systematicky, akoby vykonával nejaký obrad.

— Zavolám ostatných, — ponúkol sa Jerichovský.

— Prídu aj sami, — povedal Van. — Neponáhľaj sa.

No Jerichovský ho nepočúvol. Pristúpil k stene, odsunul kryt malého výklenku a zapol zvonec. Po chodbách a sieňach stanice sa rozľahol prerušovaný cengot.

Nad stolnotenisovým stolom viseli v rade portréty ako obrazy predkov v rodinnom zámku. Bolo to čudné. Pavlyš si ich prezeral. Zamračený, asi štyridsaťročný muž so širokými lícnymi kosťami a energickým jasným pohľadom — Ivan Grunin. Za ním starec, oči mu zacláňa husté huňaté obočie — Armén Gevorkjan. Ďalší portrét zobrazoval veľmi mladého chlapca so začudovanými belasými očami a špicatou bradou. Tých ľudí čosi spájalo a ľuďom na tejto stanici boli blízki, dôverne známi. Iste vykonali niečo dôležité v oblasti, ktorej sa venujú ostatní. A možno sa priatelili s Dimovom či Jerichovským…

Čochvíľa sa zídu ľudia, ktorých zvolal zvonec. Vstúpi i Marina. Pavlyš trochu odstúpil od stola, ale nespúšťal oči z podlhovastej belasej obálky adresovanej Marine. Ležala na samom vrchu štósu.

Prví vošli do siene dvaja lekári v belasých plášťoch, aký mal aj Jerichovský. Pavlyš sa usiloval nepozerať na dvere a myslieť na niečo iné, napríklad či sa dobre hrá stolný tenis pri takej malej tiaži. Buď treba loptičku zaťažiť, alebo si navyknúť na spomalené skoky. Ľudia tu na Projekte sa pohybovali oveľa plavnejšie, gestá mali širšie ako na Zemi.

Lekári sa hneď rozbehli k stolu, ale Van ich zastavil:

— Počkajte, kým sa zídu všetci. Veď viete…

Van bol formalista a vyžíval sa v rituále.

Pavlyšovi sa zazdalo, že dievča, ktoré práve vošlo, je Marina. Bola čiernovlasá, driečna, počernej pleti, ale tým sa jej podobnosť s Marinou končila. Mala mokré vlasy a biele sárí sa jej lepilo na vlhkú pokožku.

— Určite prechladneš, Sandra, — vyčítavo povedal Jerichovský.

— Veď je tu teplo, — odpovedala Sandra.

Hovorila pomaly, akoby hľadala potrebné slová. Hlboko vzdychla, odkašlala si a zvučnejším hlasom zopakovala:

— Je tu teplo.

Sieň sa naplnila ľuďmi. Boli v pracovnom odeve, zrejme sa odtrhli od práce a hneď sa vrátia k nej. Pavlyš sa obzeral na všetky strany, mal pocit, že Marinu prepásol, iste je už v miestnosti.

Van vykonával svoj obrad. Kôpku úradnej pošty potisol Dimovovi, potom zaradom bral listy a balíčky z najvyššieho štósu a nahlas čítal mená adresátov. Táto procedúra zrejme bola posvätená tradíciou, lebo nikto nereptal, jedine Jerichovský, ale o ňom vysvitlo, že je povestný rebel.

Ľudia pristupovali k stolu a preberali listy a zásielky svoje i tých, čo nemohli prísť. Zástup obkolesujúci Vana sa postupne rozchádzal, niektorí sa pohodlnejšie usadili, aby si prečítali list, iní sa ponáhľali preč, chceli si osamote vypočuť pás. Kôpky mizli. Marina Kimová nebola medzi adresátmi, ktorých mená čítal Van. Napokon vzal predposledný zväzok listov a podal ho Sandre.

— To je pre morskú stanicu, — povedal. — Je tam zásielka aj pre teba.

Potom položil ruku na posledný, tenký zväzoček listov, na belasú obálku Maríny Kimovej.

— Z Vrchola tu nie je nikto? — spýtal sa Van a vzápätí dodal: — Sám to odnesiem.

„No pravdaže,“ pomyslel si Pavlyš, „s akou radosťou!“ Uvedomil si, že vďaka Marine sa on, odvážny diaľkový letec, celkom bezdôvodne mení na obyčajného žiarlivca.

— Pavlyš, počujete ma?

Stál pri ňom Dimov.

— Musím odísť, ale keď sa vrátim, venujem vám pol hodiny a zodpoviem vaše otázky. Predpokladám, že zatiaľ nijaké nemáte. Radím vám, aby ste odprevadili Sandru. Ide dolu, na morskú stanicu.

— Idem s vami, — pridal sa Jerichovský. Potom sa obrátil ku kolegom a dodal: — Podaktorí namiesto toho, aby sa vrátili na svoje pracoviská, sa chystajú obťažovať hosťa. Odpoviem namiesto neho. Neprichádza zo Zeme. O tom, čo sa robí doma, vie ešte menej ako my. Šport ho nebaví, nezbiera známky. Slovom, je to človek nezaujímavý a neinformovaný. Všetko ostatné sa dozviete od neho pri večeri.

Keď skončil svoj monológ, pošepkal Pavlyšovi:

— Robím to pre vaše dobro, kolega. Ďaleko od domova sa ľudia stávajú priveľmi zhovorčiví.

Keď šli dlhým zvažujúcim sa tunelom, kde-tu osvetleným lampami pod plafónom, Jerichovský ďalej rozvíjal svoju myšlienku.

— Keby sme museli intenzívne pracovať, keby na nás na každom kroku striehlo nebezpečenstvo, ani by sme nezbadali, ako plynie čas. Lenže naša práca je monotónna, v laboratóriách je málo rozptýlenia… A tak nás nové tváre priťahujú.

— Nemáš celkom pravdu, Erik, — ozvala sa Sandra. — To u vás hore vládne taký pokoj. Inde to tak nie je.

Točité schody, po ktorých schádzali, sa krútili okolo vertikálneho stĺpa. Bol v ňom výťah, ale oni šli peši.

— Som samorastlý filozof, — pokračoval Jerichovský idúcky. — A musím vám povedať, kolega, že podmienky, v akých vykonávam svoju prácu, ma nabádajú abstraktne uvažovať. Za vonkajšou všednosťou nášho doterajšieho života sa tají tlak budúcich kataklyziem a vírov. Opakujem však, vnímame to ako pozadie, ale na každé, aj na to najexotickejšie pozadie si človek rýchlo privykne. Sandra práve povedala, že iní tu nemajú taký pokojný život. Je to možné… Kedy vás čaká Dimov?