– Ľúbite ho?

— Dúfam, že aj on ma ľúbi, — odpovedala Marina, — hoci už som o tom začala pochybovať.

— Stáva sa, — poznamenal Pavlyš zničene.

– Čo vás tak skľúčilo? — spýtala sa Marina. — Pred desiatimi minútami ste ma videli prvý raz v živote, a už by ste mi s pôžitkom urobili scénu žiarlivosti. Absurdné, však? Ste smiešny. Hneď si zložím parochňu a skončí sa mámenie.

— Práve som vás chcel o to poprosiť.

Ale Popoluška si nestihla zložiť parochňu.

– Čo tu robíš? — teatrálne zvolal rímsky patricij v bielej tragickej maske. — To je jednoducho zázrak, že som šiel práve po schodoch.

— Zoznámte sa, — povedal Pavlyš vstávajúc. — Môj starý priateľ Salias. Prichýlil ma tu, ba postaral sa mi aj o karnevalový odev.

— Nie ja, ale moje dobré zdravotné sestry, — opravil ho Salias, podávajúc Marine ruku. — Som eskulap.

— Marina, — povedalo dievča.

— Ste mi akási povedomá…

Marina pomaly zdvihla ruku a zložila si z hlavy bielu kučeravú parochňu. Rovné krátke čierne vlasy jej zrazu zmenili tvár, vniesli do nej harmóniu. Marina potriasla hlavou.

— Už sme sa videli, doktor Salias, — povedala. — Všetko viete.

— Parochňa vám svedčí, — zalichotil jej dobrácky, tučný Salias.

— Chcete povedať, že je ma v nej ťažšie spoznať?

— Bolo by odo mňa taktné miešať sa do cudzích vecí?

— Výborne! — zasmiala sa Marina. — Upokojím vás. Moje dobrodružstvo sa chýli ku koncu. Mimochodom, už dosť dlho sa zhováram s vaším priateľom, no takmer nič o ňom neviem. Iba toľko, že je smiešny.

— Smiešny? Skôr by som povedal, že nevychovaný. — Salias sa zjavne zaradoval, že sa zmenila téma rozhovoru.

— Dobre vychovaný husár sa predsa nebude vydávať za krásneho princa.

— Ba ani len husár nie je, — povedal Salias. — Obyčajný doktor Slava Pavlyš z diaľkovej floty, lodný lekár, skrachovaný biologický génius. Banálne indivíduum…

— Teda som mala pravdu, — konštatovala Marina.

— Neškriepil som sa, — pripomenul Pavlyš a otvorene obdivoval Marinu. Salias si odkašlal.

— Musíte ísť? — povedala Marina.

— A vy?

— Aj ja. Odbíja dvanásta.

— Spytujem sa vážne, — povedal Pavlyš. — Aj keď chápem…

— Absolútne nič nechápete, — zavrátila ho Marina. — Pousilujem sa prísť k pódiu, kde je orchester, ale najprv si zájdem do izby po masku.

Marina si rukou nadvihla spodok dlhých bielych šiat a už bežala dolu schodmi. V druhej ruke jej ako živé huňaté zvieratko poskakovala biela parochňa.

— Budem čakať, — zavolal za ňou Pavlyš. — Nájdem vás aj v inej maske, hoci pri sporáku v chudobnej chalúpke.

Neodpovedala.

Salias potiahol Pavlyša za rukáv.

— Počúvaj, naozaj ju poznáš? — spýtal sa Pavlyš, keď šli hore schodišťom.

— Nie, nepoznám. Radšej na ňu zabudni.

— Ešteže čo! Je vydatá?

— Nie.

— S akou istotou hovoríš o človeku, ktorého, ako tvrdíš, nepoznáš.

— Som starý múdry havran.

— A prečo mám na ňu zabudnúť?

— Bude to lepšie. Stáva sa, že stretneš niekoho, chcel by si ho uvidieť znova, ale situácia sa vyvinie tak, že ho už nikdy neuvidíš.

— Podceňuješ ma.

— Možno.

Vyšli na chodbu. Valil sa tadiaľ zástup zo sály. Orchester pozdravoval karneval nepravidelným rytmom módnej pesničky.

— Príde k pódiu, — zavolal Pavlyš.

— Možno, — zopakoval Salias.

Prúd ľudí sa rozchádzal po širokom tuneli. Lúče reflektorov s pestrofarebnými sklami sa presúvali nad húfom, čím vznikala ilúzia letného večera a šíreho priestranstva. Človek by takmer neveril, že je na Mesiaci, tridsať metrov pod jeho mŕtvym povrchom.

Asi po desiatich minútach sa Pavlyš vytratil od štebotajúcich zdravotných sestier a zašiel k pódiu. Nad hlavou videl okrúhle nohy klavíra i klaviristovu nohu v topánke, ako rovnomerne stláča pedál, ani čo by klavirista viedol nejaké starodávne auto.

Marina Kimova neprichádzala. To nie je možné, že by mu sľúbila schôdzku len preto, aby sa ho zbavila.

Čierny mních s kapucňou stiahnutou nízko do tváre pristúpil k Pavly-šovi a prihovoril sa mu:

— Sláva, ty si ma nespoznal?

— Bauer! — zvolal Pavlyš. — No pravdaže, Gleb Bauer. Čo tu robíš, starigáň? Dávno si sa utiahol do kláštora?

— Nerúhaj sa, syn môj, — pokarhal ho Gleb. — Aj keď boh neexistuje, som jeho predstaviteľom na Mesiaci.

— Tancujete, mních? — spýtala sa panovačne žena v šupinatom odeve rusalky. — Nepočuli ste, že vyhlásili dámsku volenku?

— S radosťou prijímam vaše pozvanie, — povedal Bauer. — Len prosím, aby ste ma zbytočne neuvádzali do pokušenia.

— To sa ešte uvidí, — povedala rusalka.

— Sláva, neodíď! — zvolal Bauer a už ho rusalka ťahala preč.

Mušketieri prigúľali sud s jablčným vínom a pozývali záujemcov k stolom. Bauerovi vyčnievala hlava ponad tanečníkov. Alchymista v plášti s nalepenými fóliovými hviezdami vyskočil na pódium a začal spievať. Vedľa ktosi zapálil bengálsky oheň.

Marina ešte vždy neprichádzala.

Pavlyš sa rozhodol čakať až do konca. Niekedy vedel byť veľmi tvrdohlavý. Marina priletela sem, aby sa stretla s kapitánom Aristotela. Ale on ju nechcel vidieť a nedovolil ani posádke, aby zostala na karnevale. Krutý človek, alebo veľmi urazený. Musí sa Bauera spýtať, ako sa volá. Bauer všetkých pozná. Aj Salias čosi vie, ale nechce o tom hovoriť. Nič to, prinútim ho povedať pravdu, až budeme sami v izbe.

Pavlyš sa rozhodol vrátiť k schodišťu a tam počkať na Marinu. Po niekoľkých krokoch sa obzrel a zbadal, že Bauer sa vrátil k pódiu a vrtí hlavou na všetky strany, iste ho hľadá. Pretisol sa k nemu nízky tučniak s čiernymi myšacími očkami, stúpol si na prsty a naliehavo, vážne mu čosi húdol. Bauer napokon zbadal Pavlyša a zdvihol ruku, volal ho k sebe. Pavlyš znova preletel pohľadom po tanečníkoch. Popolušku nevidel.

— On je lekár? — spýtal sa tučniak Spiro, keď sa Pavlyš priblížil k nim.

— A ja som sa nazdával, že to je Galagan, ešte som mu aj kázal čosi urobiť. No dobre, bežím ďalej. Poinformujte ho. Ja musím pohľadať Sidorova.

— Poďme, Sláva, — vyzval ho Bauer, — cestou ti rozpoviem, o čo ide.

Nad hlavou im burácal orchester, nohy klavíra sa trochu chveli. Naokolo sa tancovalo. A predsa Pavlyš v tej všeobecnej veselosti vycítil akýsi cudzí tón. Medzi maskami sa zjavilo niekoľko vážnych, všedne oblečených ľudí. Náhlivo hľadali medzi tanečníkmi tých, ktorých potrebovali, čosi im zašepkali a tanečníci hneď opustili parket.

— V Šachte nastal výbuch, — ticho vysvetľoval Bauer. — Vraj to nie je nič strašné, ale niekoľkých popálilo. Nechcú to oznamovať, nech slávnosť pokračuje.

— Je to ďaleko?

— Nevidel si Šachtu?

— Som tu prvý deň.

Pri výťahu sa nazbieralo zo päť-šesť ľudí. Pavlyš videl, že už o všetkom vedia. Zložili si masky a bezstarostné, sviatočné ovzdušie sa vzápätí stratilo. Mušketieri, alchymista, neandertálec v syntetickej kožušine, krásna dvorná dáma — všetci zabudli, že sú na karnevale i na to, ako sú oblečení. Znova to boli lekári, vákuológovia, mechanici, záchrancovia… Karneval už patril minulosti. A hudba i rovnomerný hluk, čo doliehali zo sály, tvorili iba pozadie triezvej skutočnosti…

Bolo už nad ránom, keď Pavlyš stál pri nosidlách, ktoré vyniesli z oše-trovne Šachty, a čakal, kým sa lunobus obráti tak, aby ranených mohli čo najpohodlnejšie vniesť doň. cez priezračnú stenu kopuly žiarila pásikavá Zem a Pavlyš rozoznal, že nad Tichým oceánom sa vytvára cyklón. Vodič vyšiel z kabíny a odsunul zadnú stenu lunobusu. Tvár mal od únavy prepadnutú.

— To ale bola noc! — poznamenal. — Troch odvážame?

– Áno.

Nosidlá boli zakryté nafúknutými plastickými krytmi. Pracovníci, ktorí mali službu v spodnom podlaží Šachty a utrpeli ťažké popáleniny, spali. Ešte dnes ich evakuujú na Zem.

Salias, ktorému za noc zarástli líca ryšavým strniskom, pomohol Pavly-šovi a vodičovi naložiť nosidlá do lunobusu. Ostal v Šachte a Pavlyš šiel do Mesačného prístavu odprevadiť ranených.