— Vždy takto robí s poštou, — šomrala Ninka. — Toľko rečí, a potom všetko nechá tak a zmizne.
Pavlyš ukladal listy. Spirov návrh ho zaujal. Aj tak nevydrží týždeň čakať na planetoide. Že by riskoval a odletel na Centiperu?
— Tuto spadol ešte jeden, — povedala Ninka a podala Pavlyšovi úzku obálku s videolistom. Na obálke bolo napísané: Marina Kimová, Ústredné laboratórium, Projekt-18.
Pavlyš tri razy pomaly prečítal adresu, potom pedantne vložil obálku do vreca.
— Slovom, odchádzam na Centiperu, — oznámil Spiro. — Bez kontajnera sa radšej ani nevrátim. Nepoznáš Dimova. A lepšie pre teba, ak ho ani nikdy nespoznáš. Mám dvadsať minút času. Hneď ti dám nákladný list, ukážem, kde kotví môj nákladiak, potom prevezmeš zeleninu u záhradníka, všetko naložíš a odvezieš na Projekt. Neboj sa, nákladiak má automatické riadenie, dovezie ťa presne do cieľa. Jasné? Nevzpieraj sa, aj tak je už všetko rozhodnuté. Nemáš právo sklamať starého priateľa.
Spiro sa vyhrážal, modlikal, presviedčal, rozhadzoval rukami, pobiehal po bufete, chrlil na Pavlyša prúd viet a výkričníkov.
— Tak ma už konečne vypočujte! — z celej sily zareval Pavlyš svojím mimoriadne mocným hlasom. — Chcem letieť na Projekt! Aj bez vášho prehovárania som sa rozhodol letieť na Projekt! Koniec koncov možno som už dávno túžil letieť na Projekt!
Spiro zmeravel. Čierne očká mu zvlhli. Skoro mu zabehlo, no hneď sa ovládol a rýchlo povedal:
— Tak poďme! Raz-dva. Každá minúta je nám drahá.
— Múdro urobíte, že poletíte, — usúdila Ninka. — Aj ja by som šla, ale nemám kedy. Vraj je tam taký oceán…
Nákladná raketa sa blížila k planéte Projekt-18 z neosvetlenej strany a trvalo niekoľko minút, kým slnko, v ústrety ktorému raketa letela, osvetlilo nekonečný rovný oceán. Pavlyš stlačil páku preťaženia a prešiel na stabilnú obežnú dráhu. Potom šťukol spínačom, nadviazal spojenie so stanicou.
Vedel, že raketu povedie stanica, a čakal, kým sa ozve známy šum — znak, že má pristávaciu plochu voľnú.
Na hladine oceánu sa zjavili čierne body. Z prijímača doľahol praskavý zvuk.
— Stanica, — ohlásil sa Pavlyš. — Stanica, pristávam.
– Čo máš s hlasom, Spiro? — spýtali sa zdola.
— Tu nie je Spiro, — odpovedal Pavlyš. — Spiro odišiel na Centiperu.
— Rozumiem.
— Prechádzam na ručné riadenie, — oznámil Pavlyš. — Stroj je preťažený. Aby som nepreletel pomimo.
Vpravo nad riadiacim pultom sa na obrazovke pomaly otáčal glóbus planéty a čierny bod nad glóbusom — nákladná raketa — sa pomaly približoval k zelenému svetielku — stanici.
— To v nijakom prípade, — odpovedali zo stanice.
— Neobávajte sa, — upokojil ich Pavlyš. — Pracujem v diaľkovej flote. Na takýchto raketách som nalietal viac ako Spiro.
Dolu sa mihla skupina ostrovov roztrúsených na plochom povrchu oceánu. Na obzore zahalenom oparom ležala stanica. Raketa veľmi pomaly klesala dolu, preto Pavlyš na chvíľku vypol automatiku a pribrzdil. Hneď ho vtislo do kresla.
Pavlyš znova šťukol spínačom na spojovacom pulte.
– Čo si mám obliecť? — spýtal sa. — Aké je u vás počasie?
Zapol videofón. Na obrazovke sa zjavila úplne vyholená hlava so širokou plochou tvárou. Chlapík mal úzke oči prižmúrené, tenké obočie tuho zmrštené a vôbec vyzeral ako Džingischán, ktorý sa práve dozvedel o porážke svojich milovaných vojov pri hradbách Samarkandu.
— Kto posiela takýchto ľudí? — hundral Džingischán; bolo jasné, že tým myslel Pavlyša.
— Usporil som pol tony pohonnej látky, — skromne sa ohradil Pavlyš.
— Priviedol som raketu hodinu pred termínom. Podľa mňa si vašu výčitku nezaslúžim. Tak teda čo si obliekate, keď idete na čerstvý vzduch?
— Spiro si tu všetko nechal, — povedal Džingischán.
— Pochybujem, že sa vmestím do jeho šiat.
— O tri minúty som pri vás, — oznámil Džingischán.
Pavlyš sa odopol, vstal z kresla, z bočného výklenku vybral vrece s poštou, upravil si oblek. Pohyboval sa ľahko, gravitácia na planéte nebola väčšia ako 0,5. Vchod do riadiacej kabíny sa odsunul a vstúpil Džingischán v kombinéze s tepelnou vložkou, polovicu tváre mu zakrývala kyslíková maska. Za ním sa do kabíny vtisol vysoký chudý chlap s vyblednutými očami pod hustým čiernym obočím.
— Dobrý deň! — pozdravil sa Pavlyš. — Spiro musel odísť na Centiperu. Náhodou som bol na planetoide, nuž ma poprosil, aby som ho zastúpil. Som doktor Pavlyš.
— Volám sa Dimov, — predstavil sa vycivený chlap. — Dimitr Dimov. Vediem tunajšie oddelenie nášho ústavu. Ak dovolíte, zrejme sme kolegovia, však? — Tenkým dlhým prstom klaviristu ukázal na hada a čašu na Pavlyšových prsiach, presne nad štítkami s menami lodí, na ktorých Pavlyš slúžil.
— Vančidorž, — predstavil Dimov Džingischána a hneď pokračoval: — Obliekajte sa, obliekajte. Sme vám veľmi povďační. So Spirom ustavične máme nejaké trampoty. Ináč je to skvelý človek, veľký dobrák, vynikajúci pracovník. Z Mesiaca ho len horko-ťažko pustili k nám…
Džingischán, vlastne Vančidorž zahmkal, iste celkom nesúhlasil so slovami svojho predstaveného.
Dimov pomohol Pavlyšovi pripevniť kyslíkovú masku.
— Dúfam, že sa u nás zdržíte niekoľko dní?
– Ďakujem, — povedal Pavlyš.
Zapol si vyhrievanie v kombinéze, napravil teplú kuklu. Kyslík prúdil normálne. Dimovova kombinéza mu bola trochu úzka, no vcelku pohodlná.
Rád by sa bol spýtal na Marinu Kimovú, ale ovládol sa. Teraz sa už Popoluška pred ním neschová.
Vyšli na hladký, akoby obrúsený povrch ostrova. Sto metrov za dolinkou sa týčili strmé bralá. Z druhej strany sa rozprestieral oceán, vlny sa trieštili o čierny breh, až vyšľahovali stĺpy bielej peny. Pavlyš si napravil kuklofón tak, aby počul vlnobitie. Hukot mohutných viň však doliehal tlmene, pretože zvuky zanikali v zriedenom povetrí. Na chvíľku zakryl slnko sivý riedky obláčik a ostré, hlboké tiene boli hneď jemnejšie.
Dimov sa zdržal, zatváral vchod do lode. Vančidorž kráčal vpredu, vrece s poštou mal prehodené cez plece. Vošiel do tieňa, ktorý vrhalo bralo, a zmizol v ňom. Pavlyš šiel za ním a ocitol sa pred kovovými dvermi, ktoré zakrývali vchod do jaskyne. Dvere sa pomaly odsúvali nabok.
— Vstúpte, — vyzval ho Vančidorž, — lebo nám vychladne miestnosť.
Pavlyš sa obzrel a videl, ako sa k Dimovovi pomaly spúšťal veľký biely vták. Už-už chcel naňho zavolať: Pozor! Aj Dimov videl vtáka, ale nechystal sa skryť pred ním. Vták mu zakrúžil nad hlavou. Dimov zdvihol ruku, vyzeralo to, akoby ho zdravil.
Vták mal velikánske krídla a drobné telo porastené jemným páperím.
— Prikrmujete ich? — spýtal sa Pavlyš.
— Pravdaže.
Vančidorž mal nepríjemný zvyk sarkasticky hmkať. Pavlyš nevedel, či sa smeje alebo zlostí.
Ďalší vták sa zjavil trochu vyššie. Zložil krídla a mäkko pristával. Sadol si na skalu vedľa Dimova. On vystrel ruku a potľapkal ho po šiji.
— Poďme! — zopakoval Vančidorž.
Vnútrajšok stanice bol pohodlne zariadený. Siene priestrannej jaskyne boli prebudované na obytné a pracovné miestnosti. Pavlyšovi to pripomenulo starodávne ilustrácie v románe Julesa Verna Tajomný ostrov, ktorého hrdinovia mali radi komfortné pracovné prostredie. V jeho izbe iste bude do skaly vysekaný oblok a cezeň bude prúdiť oceánsky vietor.
Dimov povedal:
— S bývaním tu máme problémy. Minulý mesiac pricestovala skupina šiestich fyziológov, obsadili všetky voľné miestnosti. Budete musieť bývať spoločne s Vanom. Nemáte námietky?
Pavlyš pozrel na svojho budúceho spolubývajúceho. Vančidorž sa odvrátil k stene.
— Pravdaže nie, — povedal Pavlyš. — Ale nebudem prekážať…?
— Zriedka sa zdržiavam v izbe, — rýchlo ho prerušil Van.
Vančidoržova izba bola priestranná, celkom iná ako kamrlíky na ostatných staniciach. Do hrubiznej skaly bolo vysekané úzke vysoké okno, prúdilo tadiaľ slnečné svetlo.
— Toto je vaša posteľ. — Van ukázal na celkom bežnú, dosť širokú, pohodlnú posteľ, jej záhlavie tvorila zelenkastá kamenná doska ozdobená zložitou vyrezávanou doskou.
