— Videl som ju dnes, — povedal Dimov a vložil lístok do zberača. — Aj som sa s ňou zhováral, ale neupozornila ma.

— Má právo nebrať ma na vedomie.

— Isteže. Okrem toho aj tak by ste ju dnes neboli mohli vidieť, odletela domov.

— Je to ďaleko?

— Nie veľmi… Tak ona vás nechce vidieť… Nuž áno, musí mať na to závažné dôvody a my nemáme právo nerešpektovať jej vôľu, nech by to bolo zapríčinené čímkoľvek. Aj keby šlo iba o vrtoch, všakže?

— Súhlasím s vami.

— Výborne… A teraz si pohovorme o stanici. Pre vás ako biológa bude zaujímavé oboznámiť sa s ňou. Iste už máte pripravenú prvú otázku.

Dimov zjavne nechcel pokračovať v rozhovore o Marine.

— Nuž čo, ak je Marina zakázaná téma…

— Ste veľmi kategorický, kolega.

— Nenalieham. Rád by som sa vás spýtal na Sandru. Nepochopil som, o čo tam šlo. Sandra odplávala so žralokmi a Jerichovský zatiaľ zmizol.

— Na tom nie je nič čudné. Jerichovský sa o Sandru veľmi bojí.

— Drezírujete tunajšie živočíchy?

– Čo tým konkrétne myslíte?

— Boli tam žraloky. Sandra odplávala na jednom z nich.

— Sadnite si, — vyzval Dimov Pavlyša a sadol si do kresla.

Aj Pavlyš si sadol. Prečo sa Marina naňho nahnevala? Čím si vyslúžil takú nemilosť?

— Začnime od začiatku, tak je to najlepšie, — povedal Dimov. — Zapáľte si. Nefajčím, ale neprekáža mi, keď sa fajčí v mojej prítomnosti. Poznáte Gevorkjanove práce?

Pavlyš si v duchu predstavil portrét vo veľkej sieni. Huňaté obočie nad tmavými hlbokými očnými jamkami…

— Iba vo všeobecných črtách. Som ustavične na lodiach…

— Isteže. Ani ja nestačím sledovať, čo sa deje v príbuzných vedách. O bioformovaní ste počuli?

— Prirodzene, — rýchlo prisvedčil Pavlyš.

— Isteže, v najvšeobecnejších črtách, — povedal Dimov. — A nemusíte sa ospravedlňovať. Na čo sa špecializujete? Spytujem sa vás, lebo takmer s istotou viem, že sa zameriavate na istý odbor. Inakšie by ste boli iba povaľač, večný cestujúci, ktorý sem-tam ošetrí nejaký škrabanec a vie zapnúť diagnostické zariadenie.

— Vlani som bol na stáži u Singha, zdokonaľoval som sa v reanimácii, — povedal Pavlyš. — A tohoročnú dovolenku som strávil na Korune. Zaujímavo pracujú, má to veľkú budúcnosť.

— Singh je tuším v Bombaji?

— V Kalkate.

— No vidíte, svet nie je až taký veľký. Kedysi uňho pracovala Sandra.

— Iste až po mne.

— O Korune mám iba nejasnú predstavu. Nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale nemám kedy. Takže mi nezazlievajte, keď vám o našej práci porozprávam trochu podrobnejšie, ako to budete pokladať za potrebné. Ak vám čo-to už bude známe, vydržte. Neznášam, keď mi skáču do reči.

Dimov sa rozpačité usmial, akoby prosil o prepáčenie, že má takú neznesiteľnú povahu.

— Keď sa budoval náš ústav, — začal, — akýsi vtipkár navrhol pomenovať našu vedu ichtyandria. A možno to ani nebol vtipkár. Veď kedysi existovala taká literárna postava — Ichtyander, človek-ryba, vybavený žiabrami. Čítali ste o tom?

– Čítal.

— Pravdaže, ichtyandria bola iba žart. Vedci potrebujú vedeckejšie slová, to je naša slabá stránka. Náš ústav dostal názov ústav bioformovania… Nové vedy zvyčajne vznikajú akoby na hrebeni vlny. Spočiatku sa hromadia fakty, skúsenosti, myšlienky, a keď ich množstvo prevýši prípustnú mieru, vzniká nová veda. Tají sa v príbuzných, ba i vzdialených vedách, jej myšlienky sa vznášajú vo vzduchu, novinári o nej píšu, no nemá ešte pomenovanie. Je údelom iba jednotlivých nadšencov a čudákov. Tak to bolo i s bioformovaním. Prvými bioformami boli vlkolaky. Rozprávkové vlkolaky, zrodené prvobytnou fantáziou, ktorá vo zvieratách videla svojich blízkych príbuzných. Človek sa ešte nevyčleňoval z prírody. Videl silu v tigrovi, prefíkanosť v líške, ľstivosť či múdrosť v hadovi. Vo svojej obrazotvornosti obdarúval zvieratá ľudskými vlastnosťami. Vrcholom tohto druhu fantázie boli čarodejníci, bosoráci, zlé vlkolaky. Počúvate ma?

Pavlyš prikývol.

– Ľudia túžia lietať, a tak lietame v spánku. Ľudia túžia plávať ako ryby… Ľudstvo pobádané závisťou začalo preberať od zvierat ich dômyselné vlastnosti. Vyrobilo lietadlo, ktoré pripomína vtáka, vyrobilo ponorku, ponášajúcu sa na žraloka…

— Nazdávam sa, že závisť v týchto vynálezoch nehrala úlohu.

— Neprerušujte ma, Pavlyš, sľúbili ste mi to. Chcem vám len ukázať, že ľudstvo sa pustilo nesprávnou cestou. Našich predkov možno ospravedlniť tým, že nemali dosť vedomostí a možností, aby si zvolili správnu cestu. Človek napodobňoval jednotlivé druhy činnosti zvierat, napodobňoval ich tvar, ale seba sa v tejto súvislosti nikdy nedotkol. S rozvojom vedy sa človek stal až priveľmi racionálny. V porovnaní so svojimi prvobytnými predkami bol o krok pozadu. Rozumiete mi?

– Áno, — prisvedčil Pavlyš a pomyslel si: Ktovie či sú tieto prednášky určené len pre cudzincov alebo tieto útrapy musia prežívať i pracovníci stanice. Aj Marina? Aké má vlastne oči? Vraj už niekoľko rokov po smrti Márie Stuartovej si nikto nepamätal, akej farby mala oči.

— Ale takáto situácia nemohla trvať donekonečna!

Dimov vyzeral celkom premenený. Tá jeho vycivenosť je iste zapríčinená fanatizmom. Je to jemný, delikátny fanatik, pomyslel si Pavlyš.

— Medicína dosiahla isté úspechy, — pokračoval Dimov. — Začali sa transplantovať orgány, vytvárať umelé orgány. Čoraz väčšiu úlohu v našom živote hrala genetika, géniove konštruovanie, cieľavedomé mutácie. Naučili sa človeka opravovať, reštaurovať, ba i dotvorovať…

Nie, to nie je fanatik, spresnil v duchu Pavlyš. Je to rodený pedagóg, ktorý sa zhodou okolností ocitol medzi ľuďmi, čo aj bez neho všetko vedia a napriek úcte k nemu ako k vedúcemu stanice odmietajú počúvať jeho prednášky. Marina v nebezpečnej chvíli jednoducho vykĺzne z miestnosti a ujde na svoj Vrchol. Budem sa musieť poprechádzať po stanici a zistiť, či existuje schodište alebo výťah vedúci hore. Čo keby som len tak náhodou vyšiel hore, náhodou zašiel za ňou do laboratória…? Počkať, a čo keď aj ona pracuje so zvieratami? Sandra pracuje so žralokmi a Marina… Marina s vtákmi!

Pavlyš sa tak pohrúžil do myšlienok, že prepásol niekoľko Dimovových viet.

… Gevorkjanovi osud určil úlohu zberateľa. Zhrnul všetky príklady, o ktorých som vám práve rozprával. Sformuloval úlohy, zameranie, ciele bioformovania. Prirodzene, nebrali ho vážne. Jedna vec sú neveľké čiastočné zmeny ľudského tela, iné je prerobiť ho od základu. No zatiaľ čo vedci v minulom storočí museli dokazovať svoju pravdu celé desaťročia a génius, ktorý predstihol svoju dobu, získal uznanie až niekedy v osem desiatom roku svojho života, Gevorkjan mal k dispozícii oceánsku základňu Nairi, kde už pracovalo dvanásť potápačov vybavených žiabrami.

— Sandra je teda potápačka, — domyslel sa Pavlyš.

— Pravdaže, — prisvedčil Dimov, ktorého prekvapila Pavlyšova neinformovanosť. — Nezbadali ste, aký má zvláštny hlas?

— Zbadal, ale neprikladal som tomu význam.

— Sandra prišla k nám nedávno. Kedysi pracovala na Nairi. Ale zase ste ma prerušili! Hovoril som vám o Gevorkjanovi. Vznikol paradox. Potrebujeme ľudí-ryby. Potápačov vybavujeme žiabrami, v oceáne na nich čaká kopa práce. Novinári už ľahkomyseľne píšu o rasách morských ľudí, no my vedci vieme, že je privčas hovoriť o tom, pretože dvojitý dýchací systém veľmi komplikuje organizmus, sťažuje sa tým jeho vyvažovanie. Gevorkjan už od začiatku bol proti tomu, aby sa žiabre stali trvalou súčasťou organizmu potápačov. Chcel, aby ľudské telo bolo iba obalom, takým, aký rozum pokladá za najvhodnejší. Obalom, ktorý v prípade potreby možno zhodiť a vrátiť sa k normálnemu životu. Cítite už rozdiel medzi potápačmi a bioformami?

Pavlyš neodpovedal a Dimov ani nečakal na odpoveď.

— Bioform, — vysvetľoval, — je človek, ktorého telesná štruktúra je zmenená tak, aby mohol čo najlepšie vykonávať prácu v podmienkach, v akých normálny človek nemôže pracovať.

Pavlyš prvý raz počul o Gevorkjanovi asi pred pätnástimi rokmi, ešte za študentských čias. Potom sa polemiky a vášne upokojili. A možno Pavlyš venoval pozornosť iným veciam…