Utekal popri vode, pod nohami mu chrupšťal ľad. Zdalo sa mu, že v tmavom okienku útulne sa mihla tvár… Ak ho zbadali, ešte mu stačia otvoriť dvere.

Vchod bol otvorený. Pavlyš ho pribuchol za sebou a oprel sa oň chrbtom, kým popadne dych. Už stačilo len stisnúť tlačidlo, vpustiť do chodbičky vzduch, potom otvoriť vnútorné dvere a všetko porozprávať ostatným. V duchu už počul Vanov nevýrazný hlas: „Upozorňoval som, že musíte byť opatrný.“

Pavlyš ešte nestačil vystrieť ruku k tlačidlu dúchadla, keď vtom pocítil, že dvere za jeho chrbtom sa pomaly otvárajú.

Najrozumnejšie v tej chvíli by bolo znova zavrieť dvere. Potiahnuť za páku a zavrieť. Ale Pavlyš stratil hlavu, keď uvidel, že okraj dverí drží čierne ligotavé hmatadlo. Skočil dopredu, chcel otvoriť vnútorné dvere a skryť sa v útulni. Vedel, že vnútorné dvere sa neotvoria, kým sa chodbička nenaplní vzduchom, no spoliehal sa na to, že dnu už vedia, čo sa robí, a vypnú automatiku.

Vnútorné dvere nepovolili. V chodbičke sa zošerilo — korytnačka zaclonila celé vonkajšie dvere. Pavlyš sa obrátil, chrbtom sa pritisol k vnútorným dverám a zdvihol dlane pred seba, hoci si uvedomoval, že korytnačie hmatadlá sú oveľa silnejšie ako jeho ruky. Rozhodovali sekundy. Pochopili už konečne tí vnútri, čo sa tu robí?

V chodbičke sa rozsvietilo svetlo. Pavlyš videl, ako korytnačka chytila hmatadlom páku vonkajších dverí a zatvára ich. Druhé hmatadlo ležalo na vypínači. Teda svetlo zapálila korytnačka.

– Ženiem sa za vami už od gejzíra, — prehovorila korytnačka. — Nevideli ste ma? Alebo ste sa ma nebodaj zľakli?

Ozvalo sa šušťanie — to sa chodbička zapĺňala vzduchom. Hlas korytnačky vychádzal spod pologule na jej pancieri.

— Vonku nemôžem kričať, — vysvetľovala korytnačka, — môj hovoriaci prístroj má slabú kapacitu. Vy ste tu nový?

Vnútorné dvere sa odsunuli. Pavlyš neudržal rovnováhu, no korytnačka ho zachytila hmatadlom.

— Ale ste utekali! — povedal Van škodoradostne. — Upaľovali ste ako víchor. Miestne formy života naháňajú strach odvážnej diaľkovej flote.

— On neutekal, ale plánovite ustupoval, — opravil ho Pflug. Mal opásanú zásteru. Nad panvicami stúpala chutná para. Na stole boli rozložené taniere. — Navečeriaš sa s nami, Nils?

Bioform korytnačka odpovedal dutým mechanickým hlasom:

— Nerob si zo mňa posmech, Hans. Alebo sa hádam nevieš domyslieť, ako sa mi niekedy chce napchať si brucho? Či aspoň si sadnúť k stolu ako človek. Je to čudné, organizmus to nepotrebuje, ale mozog si pamätá všetko, ešte aj chuť čerešní či brezovej šťavy.

— Vari v Nórsku sú brezy? — čudoval sa Jerichovský.

— V Nórsku je kadečo, aj brezy, — odpovedal bioform. Vystrel k Pavlyšovi dlhé hmatadlo, dotkol sa mu ruky a povedal: — Berte to tak, že sme sa zoznámili. Som Nils Christiansen. Naozaj som vás nechcel nastrašiť.

— Trasú sa mi kolená, — priznal sa Pavlyš.

— Aj mne by sa triasli. Ja som na vine, mal som vás upozorniť na Nilsa, — povedal Jerichovský. — Keď tu človek žije celé mesiace, navykne si na bioformy i vôbec na všetko, čo nás obklopuje, a pokladá to za bežné… Tým skôr, že som na teba nasrdený, Nils. Prečo si preháňal môj diagnost? Bojíš sa o zdravie? Čo by sa stalo, keby si ma bol zavolal? Hneď by som sem priletel. Mimochodom, aj Dimov je s tebou nespokojný. Už tri dni si nenadviazal spojenie.

— Bol som v kráteri sopky, — vysvetľoval Nils, — iba pred hodinou som sa vrátil. Používal som diagnost preto, lebo som sa musel skúmať pri vysokých teplotách. Neskôr ti všetko porozprávam. Teraz mi povedzte vy, čo je nové. Prišla pošta zo Zeme?

— Mám tu list pre teba, — povedal Pflug. — Len čo sa najem, dám ti ho.

— Dobre. Zatiaľ použijem vysielačku, — povedal bioform a rýchlo prešiel k vysielacej stanici v kúte. — Musím sa pozhovárať s Dimovom a seizmológmi. Ktorý seizmológ je teraz na stanici?

— Sú tam všetci, — povedal Van. — A čo? Bude zemetrasenie?

— Katastrofálne. Celý tento ostrov môže vyletieť do vzduchu. Nie, nie dnes, napätie v kôre je ešte znesiteľné. Musím si skontrolovať nejaké čísla u seizmológov.

Nils zapol vysielačku. Zavolal Dimova, potom seizmológov. Sypal čísla a vzorce, akoby ich mal uložené v mozgu do vrstiev a pedantne previazané špagátom.

Pavlyš si uvedomil, ako rýchlo ho prešiel strach. Už aj on si v duchu povedal: „Nils zapol vysielačku.“ No ešte pred štvrťhodinou pred ním utekal zo všetkých síl, akoby ho Nils chcel zjesť.

— Drač sa naňho ponášal. Aj Grunin. Pamätáte sa, Dimov vám to rozprával, — ticho pripomenul Jerichovský.

— Na úsvite príde flyer so seizmológom, — povedal Nils, keď vypol vysielaciu stanicu. — Dimov požiadal, aby sme upozornili potápačov.

— Vieš zistiť, kde sa nachádzajú? — spýtal sa Van Jerichovského.

— Nie, Sandra nikdy neberie so sebou vysielačku. Predstavte si, zavadzia jej. — Jerichovský bol znepokojený.

— Vy kde bývate, Nils? — spýtal sa Pavlyš bioforma.

— Nemusím nikde bývať, — odpovedal. — Nespím, takmer nejem. Chodím, pracujem. Keď mi je otupno, prídem sem. Zajtra pravdepodobne zájdem s vami na stanicu.

Rýchlo sa navečerali a uvelebili sa na rohožiach v zadnej časti útulne. Aj Nils tu ostal, čítal v prednej časti domca. Keď Pavlyš šiel spať, pozrel naňho. Metrová pologuľa, doškriabaná, vyžratá páľavou a kyselinami, doráňaná skalami, sa uchýlila k stene, hmatadlami oprela o ňu otvorenú knihu a podchvíľou obrátila stránku ďalším hmatadlom, ktoré vyletúvalo spod panciera ako blesk a vzápätí v ňom mizlo.

V spálni panovalo prítmie. Pflug odfukoval, Jerichovský spal ticho, ruky mal zložené na bruchu. Van sa nadvihol, uvoľnil miesto Pavlyšovi.

— Je najvyšší čas spať, — ozval sa Nils spoza priehradky.

– Čo je, začal si sa starať o náš denný režim? — spýtal sa Van.

— Nie, — povedal Nils, — iba mi dobre padne, že môžem s niekým stratiť slovo. A nemusím hovoriť vzorce ani výsledky pozorovania, ale čosi všedné, napríklad: Maša, podaj mi kompót. Alebo: Van, spi, zajtra musíš zavčasu vstávať.

Pavlyš sa chvíľu odhodlával, kým sa Vana spýtal:

— A Marina Kimová je ďaleko odtiaľto?

Van neodpovedal. Asi už zaspal.

Pavlyš sa zobudil na podzemný náraz. Ostatní už vstali. Pflug hrkotal plechovkami, chystal sa na lov.

— Pavlyš, nespíš? — spýtal sa Jerichovský.

— Už idem.

Spoza priehradky sa šírila vôňa kávy.

— Umy sa v umývadle, — povedal Jerichovský.

Voda v umývadle bola studená. Umývadlo stálo pri okne obrátenom na more. Breh sa za noc zmenil. Bol pokrytý snehom, záliv zamrzol až po útesy, do ktorých včera narážali vlny. Po snehu pokrývajúcom ľadový pancier zálivu sa ako tmavé nitky ťahali pukliny. Po brehu šiel Nils, v nedotknutom snehu nechával čudnú stopu, akoby tadiaľ prešiel voz.

Pavlyš sa naraňajkoval, obliekol a vyšiel von. Spoza mračien sa vynorilo slnko a sneh sa začal topiť. Nad čiernym, bahnom pokrytým úbočím stúpala jemná para. Pod podošvami vržďal sneh.

Pflug čupel a nožom čosi vyšparchával zo zeme.

— Dnes nás čakajú aspoň tri dôležité objavy, — povedal Pavlyšovi. Jeho hlas v kuklofóne znel nadšene.

— Prečo iba tri? — spýtal sa Pavlyš.

— Som tu ôsmy raz a zakaždým nájdem tri čeľade, ktoré veda ešte nepozná. Nie je to skvelé?

Na oblohe sa ako čierny bod zjavil flyer. Slnko pripekalo a Pavlyš znížil teplotu vyhrievacej vložky. Biely oblak sa pomaly šinul po oblohe. Flyer ho podplával a klesal k útulni.

Priletel Dimov so seizmológom Gogijom.

— Kde je Nils? — spýtal sa Pavlyša, len čo sa zvítali.

— Iste šiel do kráteru.

— Zlé správy, — povedal Gogija. Bol mladý, chudý a ustavične sa červenal. — Nils mal pravdu. Napätie v kôre rastie rýchlejšie, ako sme čakali. Epicentrum je asi sto kilometrov odtiaľto. Stanicu to nezasiahne.

Gogija ukázal k slnku. Oceán bol pokojný, ľad na zálive pukal, nad otvormi sa dvíhala para.